Vďaka Bohu, že USA nie sú ako Európa. Aspoň zatiaľ

14.5.2010
Charles Murray

“Úspech sociálnej politiky sa nemá merať rovnosťou výstupov jednotlivých skupín, ale slobodou jednotlivcov, konajúcich podľa svojich osobných schopností, túžob a hodnôt tak, aby našli spôsob života, ktorý im najviac vyhovuje.”

Chceme, aby Spojené štáty americké boli ako Európa? Vždy som rád, keď môžem ísť do Štokholmu alebo Amsterdamu, nehovoriac o Ríme alebo Paríži. Na každodennom živote v Európe sa nám môže páčiť mnohé. Ale tvrdím, že odpoveď na úvodnú otázku znie „nie“, a nemyslím si to z ekonomických dôvodov. Chcem sa zamerať na iný problém európskeho modelu: zo života vysáva príliš veľa života.

To, z čoho pozostáva život – elementárne udalosti okolo narodenia, smrti, výchovy detí, sebarealizácie, čelenia nepriazni osudu, intímnych vzťahov – sa odohráva iba v štyroch inštitúciách: rodina, komunita, povolanie a viera. Z tohto hľadiska je cieľom sociálnej politiky zabezpečiť, aby tieto inštitúcie boli silné a životaschopné. Európsky model to nezabezpečuje. Naopak, každú z nich podkopáva.

Európsky syndróm

Prejdite autom po švédskom vidieku tak, ako ja pred pár rokmi. V každom meste nádherný luteránsky kostol, čerstvo natretý, na úzkostlivo udržiavanom pozemku, to všetko subvencované švédskou vládou. Ale tie kostoly sú prázdne. Aj v nedeľu. Škandinávske a západoeurópske národy sa hrdia svojimi politikami podpory detí a poskytovaním štedrých prídavkov, bezplatných centier celodennej starostlivosti a dlhých materských dovoleniek. Tie isté krajiny však majú pôrodnosť hlboko pod mierou zabezpečujúcou reprodukciu a klesajúcu sobášnosť. Sú to krajiny, kde vlády veľmi chránia pracovné miesta a poskytované dávky sú najštedrejšie. A až na pár výnimiek sú to krajiny, kde je práca považovaná najčastejšie za nutné zlo a kde podiel ľudí, ktorí hovoria, že majú radi svoju prácu, je najnižší.

Nazvime to európsky syndróm. V apríli 2008 som prednášal v Zürichu, kde som poukázal na niektoré z týchto momentov. Niektorí z auditória mi otvorene povedali, že pojem „dobre prežitý život“ nemá pre nich zmysel. Prežívali úžasné chvíle so svojimi momentálnymi sexuálnymi partnermi, novými BMW a vo svojich dovolenkových sídlach na Malorke nevideli prázdnotu svojich životov, ktoré si vyžadujú naplnenie. V Európe sa rozširuje mentalita, v ktorej sa za účel života považuje prežiť ho čo najpríjemnejšie. Ak je zmyslom života toto, tak práca nie je povolaním, ale čímsi, čo narúša vyššie dobro, voľný čas. Ak je zmyslom života toto, načo mať dieťa, ak deti znamenajú toľko starostí? Ak je zmyslom života toto, načo ho tráviť starosťami o susedov? Ak je zmyslom života toto, ako príťažlivé je náboženstvo, ktoré tvrdí niečo iné?

Stojím v úžase pred európskou minulosťou, no o to znechucujúcejšia je jej prítomnosť. A znepokojovať by nás malo aj to, že každý prvok európskeho syndrómu sa infiltruje aj do amerického spôsobu života. Európsky model poskytuje intelektuálny rámec sociálnej politike demokratov a u republikánov nemá žiadnych presvedčivých odporcov.

Odstraňovanie rozdielov

Jadrom sociálno-demokratickej agendy sú dve premisy o ľudských bytostiach, ktoré nazývam premisa o rovnosti a premisa o novom človeku. Premisa o rovnosti hovorí, že v spravodlivej spoločnosti budú mať rozličné skupiny ľudí – muži aj ženy, čierni aj bieli, hetero- aj homosexuáli – prirodzene rovnaké rozdelenie rôznych životných „výstupov“ – rovnaký priemerný príjem, rovnakú priemernú úroveň vzdelanosti a rovnaký podiel tých, ktorí sa stanú vrátnikmi a tých, ktorí sa stanú riaditeľmi firiem. Ak by sa tak neudialo, bude za to môcť zlé ľudské správanie a nespravodlivá spoločnosť.

Som presvedčený, že do desiatich rokov nové vedecké objavy donútia ľavicu, aby opustila premisu o rovnosti. Ale ak sociálna politika nemôže stavať na premise, že musia byť odstránené rozdiely medzi skupinami, tak na čom môže stavať? Môže stavať na premise, ktorá bývala súčasťou podstaty amerického idealizmu: s ľuďmi sa musí jednať ako s jednotlivcami. Úspech sociálnej politiky sa nemá merať rovnosťou výstupov jednotlivých skupín, ale slobodou jednotlivcov, konajúcich podľa svojich osobných schopností, túžob a hodnôt tak, aby našli spôsob života, ktorý im najviac vyhovuje.

Druhou tendenciou nových objavov v biológii je smerovanie k dôkazu, že premisa o novom človeku, ktorá hovorí, že ľudské bytosti sú formovateľné správnymi zásahmi vlády, je nezmysel. Ľudská povaha dôsledne predurčuje všetko, čo je možné kultúrne alebo politicky. Nové vedecké poznatky potvrdia, že ľudia sú takí, ako ich videli múdri pozorovatelia už tisícky rokov.

Aktuálnosť tradičnej rodiny

Dopady na politickú diskusiu budú zničujúce. Roky som patril medzi tých, ktorí tvrdili, že nárast pôrodnosti nevydatých žien bol sociálnou katastrofou – tou najdôležitejšou silou, ktorá zapríčinila nárast príslušníkov najnižšej spoločenskej triedy. Hoci sme s viacerými akademikmi boli schopní dokázať, že iné konštrukcie rodiny nefungovali tak dobre, ako tá tradičná, neviem dokázať, že alternatívy by nemohli fungovať tiež. Sociálni demokrati tak prichádzajú s ďalším novým programom, ktorý má kompenzovať absenciu otcov v rodinách.

V najbližších desaťročiach bude pokrok v evolučnej psychológii prepojený s pokrokom v poznaní genetiky, a to podľa mňa povedie k vedeckému konsenzu, ktorý bude vyzerať asi takto: existujú genetické dôvody, pre ktoré chlapci, ktorí vyrastajú vo štvrtiach bez ženatých otcov majú tendenciu dospievať bez toho, aby si osvojili normy správania, ktoré budú potrebovať, aby sa nedostali do väzenia a udržali si prácu. A pritom sme stále schopní uznať, že mnohé nevydaté ženy skvelým spôsobom vychovali svoje deti. Ale sociálni demokrati budú musieť uznať, že tradičná rodina hrá osobitnú, neodmysliteľnú rolu v prosperite človeka a že sociálna politika sa musí opierať o túto pravdu.

V mojej mysli sa pred pár rokmi uhniezdila metafora: 20. storočie bolo dobou dospievania homo sapiens. Veda 19. storočia, od Darwina po Freuda, priniesla celý rad zlyhaní spôsobu, akým sa vnímal život človeka tak, ako tento vyzeral od zrodu civilizácie. Človek, presne ako adolescent, bol zbavený niektorých pohodlných zjednodušení svojho detstva a bol vystavený zložitejšiemu poznávaniu sveta. A intelektuáli 20. storočia reagovali presne tak, ako reagujú adolescenti, keď si myslia, že mama a otec sú beznádejne neaktuálni. Bolo to ako keby si mysleli, že ak má Darwin pravdu s evolúciou, tak Tomáš Akvinský už nestojí za prečítanie; že ak Freud mal pravdu o nevedomí, tak nás už nemá čo naučiť Aristotelova etika.

Prebudenie alebo pád?

Na dospievaní je dobré to, že je dočasné a keď odznie, ľudia zistia, že ich rodičia boli múdrejší, ako si mysleli. Každý z nás, ktorí sa zaoberáme sociálnou politikou, bude rozmýšľať čoraz menej ako adolescent, ohúrený každou novou zvodnou myšlienkou, a viac ako dospelý človek. To však nezastaví pád Ameriky smerom k európskemu modelu. Na to bude potrebné „veľké prebudenie“ amerických elít. Budú sa musieť pýtať samy seba, ako veľmi si vážia to, čo urobilo Ameriku výnimočnou a čo sú ochotní urobiť preto, aby to ochránili.

Americké elity všetkých politických farieb sa však čoraz viac uzamykajú do uzavretých spoločenstiev – či už doslovne alebo obrazne – kde nikdy neprichádzajú do interakcie s ľuďmi, ktorí nepatria do ich spoločenskej triedy. Za posledné polstoročie nová generácia elít čoraz viac trávi svoj život v bubline vyššej strednej triedy: nikdy nevideli výrobnú halu, nehovoriac o tom, že v žiadnej nikdy nepracovali; nikdy nešli do obchodu s potravinami, aby si kúpili lacný kečup namiesto drahého len preto, aby ušetrili; a nikdy nemali blízkeho priateľa, ktorý aspoň raz v škole prepadol.

Pád k európskemu modelu je možné zastaviť, iba ak sa americké elity znovu zamilujú do toho, čo robí Ameriku inou. Je to jedinečný spôsob spolužitia ľudí.

Autor pôsobí ako akademický pracovník na American Enterprise Institute. Dňa 18. mája 2010 bude v Bratislave prednášať v rámci cyklu CEQLS na tému Kolaps sociálneho štátu a európskeho sociálneho modelu. Viac informácií o prednáške a možnosti prihlásiť svoju účasť nájdete tu. Občanský institut ve spolupráci s nakladatelstvím SLON vydal v roce 1998 jeho knihu “Příliš mnoho dobra”, která je již rozebrána.

Pôvodne uverejnené vo Washington Post dňa 22. marca 2009.

Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2010.

Jeden příspěvek - Vďaka Bohu, že USA nie sú ako Európa. Aspoň zatiaľ

  1. libertarian : 23.5.2010 v 10.11

    Pan Murray vyslovil závažné, potrebné, správne myšlienky, …. Ale ako je to časte u konzervatívcov, ostal na pol ceste, a naznačil riešenie velmi nejasne. Vyslovil niekolko krat slovo SLOBODA, ale nepokračoval týmto smerom. Sloboda je tiež o tom, že STAT ludom berie velmi málo, a velmi málo im dáva.
    Lenže súčasný konzervativizmus je hlavne o tom, ako má STAT dávať, a ako má STAT zakazovať (brať slobodu) . STAT ma podla konzervatívcov presadzovať “dobro” . Samozrejme, iba KONZERVATIVNE dobro.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Aktuální publikace

Newsletter

Chcete být pravidelně informováni o akcích Občanského institutu?