TO BOLA REVOLÚCIA

2.10.1991
Roman Joch

Z angličtiny preložil Roman Joch.
Teraz to už môžeme s určitosťou povedať: Bola to nová kapitalistická revolúcia!
Tridsať päť rokov bolo tomu, čo Friedrich August Hayek napísal svoju “Cestu do otroctva”. Toto varovanie obyvateľov Británie pred socializmom nebolo vtedy, žiaľ, vzaté na vedomie v takej miere, v akej to bolo potrebné. Dobová posadnutosť príťažlivou utópiou mala na krajinu (práve tak ako na všetky ostatné) neblahé dôsledky – hospodársky útlm, byrokracia, všemocný štát, úpadok. Po tridsiatich piatich rokoch nastal obrat. Jednoznačne sa ukázalo, že demokratický kapitalizmus je nielenže možný, ale i oveľa úspešnejší. Moc z rúk byrokratov sediacich na vrchole pyramídy všemocného štátneho aparátu bola znesená priamo občanom, ktorí mohli sami rozhodovať o svojom osude. Opäť sa začali vyznávať ctnosti ako tvorivosť, vynaliezavosť, činorodosť a pracovitosť. To boli výsledky thatcherizmu. Pre mnohých v znovu slobodnej Strednej Európe sa stali zdrojom inšpirácie, na ktorú sa chcú obracať.

Povestným sa stal prejav britskej premiérky Margaret Thatcherovej v Bruggách, v ktorom napadla predstavy niektorých európskych zástancov Spoločenstva. Mnohé noviny písali v duchu: “Mrs. Thatcherová rozvinula zástavy britského nacionalizmu”. No bolo to skutočne tak?
Podstata spočíva v niečom inom:
Prácu komisií Európskych spoločenstiev ovládajú ľudia, ktorí vyznávajú socialistické názory. Pre britských konzervatívcov by bolo absurdné, aby sa socializmus, ktorého sa im podarilo zbaviť, vrátil pod zámienkou zjednotenej Európy. Podarilo sa im odstrániť obmedzujúci vplyv štátu na občana, dať mu slobodu podnikať, zaručiť slobodný trhový systém a táto celá práca by vyšla navnivoč inštalovaním silného nadštátu, ktorý by riadili do moci zahľadení, neustále sa život a aktivity občanov regulovať snažiaci byrokrati z Bruselu, ktorí by chceli spoločnosti nanútiť svoj intelektuálny konštruktivistický plán, a aj to falošný. Teda žiadny ideál pre ľudí, ako je M. Thatcherová. Navyše súčasní predstavitelia európskych krajín pri Spoločenstve sú buď politici druhej kategórie – menej úspešní vo vlastných krajinách, alebo sú už za horizontom svojej kariéry. Nie je preto asi najvhodnejšie zveriť práve im rozhodovanie v podstatných záležitostiach.
V Británii je myšlienka Atlantizmu silnejšia ako na kontinente. Teda myšlienka o vzájomnej úzkej spoluprácii krajín na oboch brehoch Atlantiku, najmä v otázkach obrany. V Británii sú si viac vedomí toho, že za svoju slobodu po 2. svetovej vojne vďačia hlavne NATO a menovite Spojeným štátom. Vďaka nim sa podarilo zachovať starú západoeurópsku kultúru pred útokom spoza železnej opony. Je preto udivujúce, že táto úloha Spojených štátov je na kontinente dosť spochybňovaná (a žiaľ, nielen iba ľavicovými politikmi) a objavuje sa snaha vytvoriť vlastnú európsku bázu, bez USA, ktorá by mala mať samostatné a konkurenčné (nie v obchodnom zmysle) postavenie ako vôči ZSSR, tak i vôči Amerike. Táto krátkozraká snaha o vrazenie klinu medzi Európu a Ameriku by istotne potešila súdruha Brežneva. Tieto snahy nenašli v Británii odozvu (ani netrpí Gorbymániou, čo sa o takej SRN povedať nedalo) a preto sa nepostavila voči príliš integračným plánom s nadšením, kvôli obave, aby sa tradičné transatlantické väzby neoslabili. Predstava o polceste medzi Amerikou a európskym kontinentom je to, čo Británii vyhovuje.
A konečne nie je možné si nevšimnúť, že v uvažovaní M. Thatcherovej sa spájajú tradičné liberálne princípy a predstavy s konzervatívnou skepsou vôči experimentovaniu so spoločnosťou podľa intelektuálnych plánov. Veď načo vytvárať a dávať moc novým inštitúciám, keď tie staré zatiaľ tak dobre fungujú! Iste svoju úlohu zohrala i určitá hrdosť na vlastné inštitúcie, ktoré ako prvé a po dlhú dobu zaisťovali slobodu obyvateľov (my v Strednej Európe toto nemáme) a napomohli britskému pocitu ostrovnej výnimočnosti.
Veríme, že tento prejav (kompletný a u nás prvýkrát preložený) uvítajú všetci tí, ktorí majú záujem o zjednotenú Európu, no slobodnú a otvorenú pre všetkých.

(R. J.)

BRITÁNIA A EURÓPA

(Text prejavu predneseného v Bruggách ministerskou predsedkyňou 20. septembra 1988)

Úvodom si Vám dovoľujem poďakovať za príležitosť vrátiť sa do Brúgg – a to za veľmi odlišných okolností od mojej poslednej návštevy krátko po havárii prepravného trajektu Zeebrugge, keď belgická odvaha a oddanosť Vaších lekárov a sestričiek zachránila toľko britských životov.
Ako druhé si dovoľujem vyjadriť, aké je pre mňa potešenie predniesť prejav na College of Europe pod vynikajúcim vedením jej rektora, profesora Lukaszewského. College hrá významnú a stále dôležitejšiu úlohu v živote Európskeho spoločenstva.
Ako tretie si Vám tiež dovoľujem poďakovať za pozvanie predniesť svoj prejav v tejto veľkolepej sále. Je vôbec niekde lepšie miesto na reč o európskej budúcnosti , ako je táto budova, ktorá tak slávnostne pripomína veľkosť, ktorú Európa už dosiahla za vyše 600 rokov?
Vaše mesto Bruggy má veľa historických asociácií pre nás v Británii. Geoffrey Chaucer tu bol častým návštevníkom. A prvú knihu v anglickom jazyku vytlačil William Caxton tu, v Bruggách.

Británia a Európa

Pán predseda, pozvali ste ma predniesť prejav na tému Británia a Európa. Snáď by som Vám mala poblahoželať k Vašej odvahe. Ak veríte niektorým veciam povedaným a napísaným o mojich názoroch na Európu, musí to vyzerať skoro ako pozvanie Džingischána hovoriť o ctnostiach mierového spolužitia!
Chcem začať vyvrátením niektorých mýtov o mojej krajine, Británii, a jej vzťahoch s Európou. A aby som to urobila, musím niečo povedať o samotnej identite Európy.
Európa nie je výtvorom Rímskej dohody. Ani Európska myšlienka nie je vlastníctvom nejakej skupiny, či inštitúcie. My Briti sme dedičmi odkazu európskej kultúry práve tak, ako i iné národy. Naše putá k zvyšku Európy, ku kontinentu, sú dominantným faktorom našej histórie. Počas tristo rokov sme boli časťou Rímskej ríše a naše mapy stále vyznačujú priame línie ciest vybudovaných Rímanmi. Naši predkovia – Kelti, Sasi a Dáni – prišli z kontinentu.
Náš národ bol – povedané obľúbeným slovom Spoločenstva – “vytvorený” pod normanskou a anjouskou vládou v jedenástom a dvanástom storočí.
Tento rok oslavujeme tristoročné výročie Slávnej revolúcie, v ktorej Briti odovzdali korunu princovi Williamovi Oranžskému a kráľovnej Mary.
Návšteva veľkých kostolov a katedrál Británie, čítanie našej literatúry a počúvanie našej reči: to všetko vydáva svedectvo o kultúrnom bohatstve, ktoré sme si doniesli z Európy – a ktoré Európa prevzala od nás.
My v Británii sme právom hrdí na cestu, ktorou sme od Magny Charty r. 1215 objavovali a vyvíjali zastupiteľské inštitúcie predstavujúce baštu slobody. A sme hrdí i na to, že Británia sa po stáročia stávala domovom pre ľudí zo zvyšku Európy, ktorí hľadali azyl pred tyraniou.
Ale vieme, že bez európskeho dedičstva politických myšlienok by sme nemohli dosiahnuť tak veľa, ako sme dosiahli. Z klasickej stredovekej myšlienky sme si požičali predstavu vlády zákona, ktorá oddelí civilizovanú spoločnosť od barbarizmu. A na myšlienke kresťanstva, dlho totožnej s Európou, s jej uznaním jedinečnej a duchovnej podstaty indivídua, stále zakladáme svoju vieru v osobnú slobodu a ďalšie ľudské práva.
Príliš často je história Európy opisovaná ako séria nekonečných vojen a sporov. A z našej dnešnej perspektívy to, čo nás najviac napadá, je iste naša spoločná skúsenosť. Napríklad príbeh o tom, ako Európania preskúmali a kolonizovali a – skutočne, bez ospravedlňovania – civilizovali veľkú časť sveta, je neobyčajným rozprávaním plným talentu, zručnosti a odvahy.
My Briti sme špecifickým spôsobom prispeli k Európe. Po stáročia sme bojovali, aby sme zabránili podľahnutiu Európy pod dominanciu jednej moci. Bojovali sme a zomierali pre jej slobodu. Iba pár míľ odtiaľto v Belgicku leží 120 tisíc britských vojakov, ktorí zomreli v 1. svetovej vojne. Keby nebolo bývalo tejto ochoty bojovať a zomierať, Európa by bola zjednotená už dávno – no nie v slobode, nie v spravodlivosti. Bola to britská podpora hnutiu odporu počas poslednej vojny, ktorá pomohla udržať nažive plameň slobody v mnohých krajinách až ku dňu oslobodenia.
Zajtra sa kráľ Baudouin zúčastní v Bruseli spomienky na mnoho statočných Belgičanov, ktorí položili svoje životy v službe Royal Air Force – je to obeť, ktorá nikdy nebude zabudnutá. Bola to naša ostrovná pevnosť, z ktorej vychádzalo samotné oslobodzovanie Európy. A stále dodnes stojíme vedľa seba. Približne 70 tisíc Britov slúži na európskej pevnine.
Všetky tieto veci osebe sú dôkazom nášho príspevku k európskej budúcnosti. Európske spoločenstvo je jedným vyjadrením európskej identity. Ale nie je jediným. Nikdy nesmieme zabudnúť, že na východ od železnej opony ľudia, ktorý raz budú zdielať svoj podiel európskej kultúry, slobody a identity, boli vytrhnutí zo svojich koreňov. Vždy budeme hľadieť na Varšavu, Prahu a Budapešť ako na veľké európske mestá.
Nemali by sme ani zabudnúť, že európske hodnoty pomohli spraviť zo Spojených štátov statočného obrancu slobody, ktorým sú.

Európska budúcnosť

Nie je to suchá kronika zapadnutých faktov zo zaprášených knižníc histórie. Je to obsah takmer dvoch tisícročí britskej účasti v Európe, spolupráce s Európou a príspevku Európe, príspevku, ktorý je dnes práve tak živý a silný ako aj v minulosti. Áno, vzťahovali sme sa tiež k širším horizontom ako ostatní a vďaka Bohu za to, lebo Európa by nikdy neprosperovala a nikdy prosperovať nebude ako úzko zameraný a do seba zahľadený klub.
Európske spoločenstvo patrí všetkým svojim členom. Musí odrážať tradície a ašpirácie všetkých svojích členských krajín.
Budem celkom otvorená. Británia nesníva o nejakej útulnej, izolovanej existencii na okrajoch Európskeho spoločenstva. Náš osud je v Európe, ako časť spoločenstva. Tým nieje povedané, že naša budúcnosť leží iba v Európe. Ale ani Francúzska, ani Španielska, ani žiadnej inej členskej krajiny.
Spoločenstvo nie je cieľom pre seba. Nie je ani inštitucionálnym systémom, ktorý má byť neustále pozmeňovaný podľa diktátu nejakého abstraktného intelektuálneho konceptu. Nesmie byť ani vyčerpávané nekonečnými reguláciami. Európske spoločenstvo je praktický prostriedok, ktorým si Európa môže zaručiť budúcu prosperitu a bezpečnosť svojích obyvateľov vo svete, v ktorom sú mnohé ďalšie mocné krajiny a skupiny krajín.
My Európania si nemôžeme dovoliť premrhať svoju energiu vo vnútorných sporoch, alebo neplodných debatách o inštitúciách. Nie sú žiadnou náhražkou efektívneho konania.
Európa má byť pripravená prispieť v plnej miere k svojej vlastnej bezpečnosti, ako aj konkurovať obchodne a priemyselne vo svete, v ktorom úspech zaznamenávajú skôr tie krajiny, ktoré podporujú individuálnu iniciatívu a podnikanie, ako tie, ktoré sa to pokúšajú obmedziť.
Tento večer chcem stanoviť niektoré určujúce princípy pre budúcnosť, ktoré, ako verím, zaistia, že Európa bude mať úspech, nielen v ekonomických a obranných vzťahoch, ale tiež v kvalite života a vplyvu jej obyvateľov.

Ochotná spolupráca medzi suverénnymi štátmi

Môj prvý smerodatný princíp je tento: Ochotná a aktívna spolupráca medzi nezávislými suverénnymi štátmi je najlepší spôsob ako vybudovať úspešné Európske spoločenstvo.
Pokus potlačiť existenciu štátov a koncentrovať moc do jedného centra európskeho konglomerátu by bol vysoko škodlivý a ohrozil by ciele, ktoré sa snažíme dosiahnuť.
Európa bude silnejšia práve preto, že Francúzsko má ako Francúzsko, Španielsko ako Španielsko, Britániu ako Britániu, každú svoju krajinu so svojimi vlastnými zvykmi, tradíciami a identitou. Bolo by naivné pokúsiť sa prispôsobiť ich nejakému modelu európskej osobnosti.
Niektorí z otcov-zakladatelov Spoločenstva si mysleli, že Spojené štáty by ohli byť vzorom.
Ale celá história Ameriky je úplne odlišná od európskej. Ľudia tam odchádzali pred netoleranciou a útlakom života v Európe. Hľadali slobodu a príležitosť a ich silný zmysel pre cieľ pomohol počas dvoch storočí vytvoriť novú jednotu a hrdosť byť Američan, práve tak ako naša hrdosť spočíva v bytí Britom, alebo Belgičanom, alebo Holanďanom, alebo Nemcom.
Predovšetkým tvrdím, že k mnohým veľkým otázkam by sa mali krajiny Európy pokúsiť vyjadriť jednotne. Chcem nás vidieť pracovať viac zomknutejšie na veciach, ktoré môžeme urobiť lepšie spolu ako samostatne. Európa je silnejšia, keď spolupracujeme, či už v obchode, v obrane, alebo v našich vzťahoch so zvyškom sveta.
Ale zomknutejšia spolupráca nevyžaduje, aby moc bola centralizovaná v Bruseli, alebo rozhodnutia prijímané ustanovenou byrokraciou.
Skutočne, je ironické, že práve keď také krajiny, ako je Sovetský zväz, ktoré sa pokúšali riadiť všetko z jedného centra, sa učia, že úspech záleží na rozptýlení moci a prijímaniu rozhodnutí nie v jednom centre, tu sa zdá, že niektorí v Spoločenstve sa chcú vydať opačným smerom.
Sféru pôsobenia štátu sme v Británii úspešne nezatlačili iba preto, aby sme ju videli znovu prikázanú na európskej úrovni, s európskym superštátom vyjadrujúcim novú dominanciu z Bruselu.
Určite chceme vidieť Európu viac zjednotenú a s väčším zmyslom pre spoločné ciele. Ale musí to byť spôsobom, ktorý chráni rôzne tradície, moc parlamentov a zmysel pre hrdosť na vlastnú krajinu; v tom je po stáročia zdroj európskej vitality.

Povzbudivá zmena

Môj druhý určujúci princíp je tento: Politika Spoločenstva sa musí pustiť do súčasných problémov praktickým spôsobom, akokoľvek ťažké by boli. Ak nemôžeme reformovať politiku Spoločenstva, ktorá je jasne zlá alebo neefektívna a ktorá právom spôsobuje verejný nekľud, tak nedostaneme podporu verejnosti pre rozvoj budúcnosti Spoločenstva.
Preto sú úspechy Európskej rady v Bruseli z februára tak dôležité.
Nebolo správne, že polovica celého rozpočtu Spoločenstva sa minula na uskladnenie a vysporiadanie prebytku potravín. Teraz sa tie zásoby rapidne znižujú.
Rozhodnutie, že podiel poľnohospodárstva na rozpočte má byť znížený, aby sa uvolnili zdroje pre iné účely, ako napr. pomoc menej zámožným oblastiam a príprava na zamestnanie, bolo absolutne správne.
Tiež bolo správne zaviesť prísnejšiu rozpočtovú disciplínu na podporu týchto rozhodnutí a na lepšie zabezpečenie kontroly celkových výdavkov ES.
Tí, kto vysvetlovali, že Spoločenstvo strávilo veľa času finančnými detailmi, nechápu podstatu. Nemôžeme budovať na nezdravých základoch, finančných či iných; a bol to súhlas s fundamentálnou reformou v zime, čo vydláždil cestu pre pozoruhodný pokrok, ktorý sme urobili smerom k jednotnému trhu.
Ale nemôžeme zostať pri tom, čo sme dosiahli dodnes. Napríklad úloha reformovať Spoločnú poľnohospodársku politiku (CAP) je ďaleko pred dokončením. Európa určite potrebuje stabilný a efektívny poľnohospodársky priemysel.
Ale CAP sa stala nevládnou, neefektívnou a príliš nákladnou. Produkcia nežiadúcich prebytkov nezaručuje ani príjem ani budúcnosť poľnohospodárov samotných.
Musíme pokračovať v hľadaní politiky, ktorá upravuje ponuku viac užšie s požiadavkami trhu a ktorá bude redukovať nadprodukciu a hraničné ceny.
Samozrejme, že musíme ochraňovať dediny a vidiecke oblasti, ktoré sú tak dôležitou časťou nášho spoločného života – ale nie nástrojom poľnohospodárskych cien.
Riešenie týchto problémov si vyžaduje politickú odvahu. Spoločenstvo si bude iba škodiť v očiach svojich obyvateľov a okolitého sveta, ak tá odvaha chýba.

Európa otvorená podnikaniu

Môj tretí vedúci princíp je potreba politiky Spoločenstva, ktorá povzbudzuje podnikanie. Ak má Európa prekvitať a vytvárať pracovné príležitosti pre budúcnosť, tak podnikanie je kľúčom k tomu.
Základný rámec tu je: Rímska dohoda bola sama zamýšlaná ako Charta ekonomickej slobody. Ale ňou nie je, vždy bola viac citovaná, no už menej uplatňovaná.
Poučenie z ekonomickej histórie Európy v 70. a 80. rokoch je, že centrálne plánovanie a detailná kontrola nefungujú, ale osobné snaženie a iniciatíva áno. Že štátom kontrolované hospodárstvo je receptom pre nízky rast a že slobodné podnikanie v rámci zákona prináša lepšie výsledky.
Účelom Európy otvorenej podnikaniu je posun smerom k vytvoreniu jednotného európskeho trhu r. 1992. Zbavením sa bariér, umožnením spoločnostiam operovať na celoeurópskej škále môžeme najlepšie konkurovať Spojeným štátom, Japonsku a iným novým ekonomickým silám vyrastajúcim v Ázii a kdekoľvek inde.
A to znamená činy za slobodný trh, činy za rozšírenie výberu, činy za redukciu vládnych intervencií.
Našim cielom by nemala byť viac a viac detailná regulácia z centra: mala by ním byť deregulácia a odstránenie obmedzení obchodu.
Británia vedie v otváraní svojich trhov iným.
City of London už dlho víta finančné inštitúcie z celého sveta, preto je aj najväčším a najúspešnejším finančným centrom v Európe.
Otvorili sme svoj trh telekomunikácií, zaviedli konkurenciu na trh služieb a aj medzi telekomunikačné siete samotné – to sú kroky, ktoré ostatní v Európe iba začínajú podnikať.
V leteckej doprave sme sa ujali vedenia v liberalizácii a vidíme úžitok v lacnejšom cestovaní a širšom výbere.
Náš pobrežný námorný obchod je otvorený európskym obchodným lodiam. Želala by som si, aby som mohla povedať to samé aj o iných členoch Spoločenstva.
K peňažným záležitostiam poviem toto. Kľúčovým problémom nie je, či má byť Európska centrálna banka. Okamžité a praktické požiadavky sú:
- realizovať záväzok Spoločenstva ohľadne voľného pohybu kapitálu – v Británii to máme; a zrušenie kontroly zmeny v celom Spoločenstve – v Británii sme ju zrušili v r. 1979,
- utvoriť skutočne slobodný trh finančných služieb, bankovníctva, poistenia, investícií,
- zväčšiť využitie ECU. Británia túto jeseň prejednáva návrh finančného zákona o hodnote ECU a dúfa, že uvidí, ako ostatné vlády krajín Spoločenstva budú podnikať tie isté kroky.
To sú reálne požiadavky, pretože sú to, čo obchod a priemysel Spoločenstva potrebujú, ak majú vo svete efektívne konkurovať. A sú to, čo európski spotrebitelia chcú, lebo pre nich rozšíria výber a znížia ceny.
Sú to tak základné praktické kroky, že by im mala byť venovaná pozornosť Spoločenstva.
Keď sa to dosiahne a vydrží určité obdobie, budeme môcť lepšie posúdiť ďalšie kroky.
To isté platí pre hranice medzi našimi krajinami. Samozrejme musíme uľahčiť prechod tovaru cez hranice. Samozrejme musíme uľahčiť cestovanie našich obyvateľov v Spoločenstve. Ale je vecou jasného zdravého rozumu, že nemôžeme úplne zrušiť hraničné kontroly, ak máme ochraňovať našich občanov pred zločinom a zastaviť prísun drog, teroristov a ilegálnych prisťahovalcov. Len pred tromi týždňami bolo vyzdvihované to, že jeden statočný nemecký colný pracovník, konajúc svoju povinnosť na hranici medzi Nemeckom a Holandskom, zasadil dôležitý úder teroristom z IRA.
A predtým, ako opustím tému jednotného trhu, dovolím si povedať, že určite nepotrebujeme nové regulácie, ktoré zvyšujú cenu zamestnania a robia európsky trh práce menej flexibilný a menej konkurenčný s ohľadom na zámorie.
Ak máme mať Európske stanovy o spoločnostiach, mali by obsahovať minimum regulácií. A my v Británii by sme určite bojovali proti pokusom zaviesť kolektivizmus a korporativizmus na európskej úrovni – hoci čo si ľudia želajú urobiť vo vlastných krajinách, je ich vecou.

Európa otvorená svetu

Mojim štvrtým smerodatným princípom je, že Európa by nemala byť protekcionistická. Rozvoj svetového hospodárstva si od nás vyžaduje pokračovanie v procese odstráňovania bariér obchodu a to mnohostranným jednaním v rámci GATT. Bolo by zradou, ak by sa na jednej strane zrušili obmedzenia obchodu v Európe a na strane druhej by Spoločenstvo zaviedlo väčšie protekcionárstvo voči okoliu. Musíme zaručiť, že náš postoj k svetovému obchodu je práve tak dôsledný ako liberalizácia, ktorú prikazujeme doma.
Máme zodpovednosť postupovať takto, najmä vo vzťahu k menej rozvinutým krajinám. Nepotrebujú len pomoc. Ak majú dosiahnuť dôstojný nárast hospodárskej sily a nezávislosti, viac než čokoľvek iné potrebujú zlepšenie obchodných príležitostí.

Európa a obrana

Môj posledný smerodatný princíp sa dotýka najviac fundamentálneho problému, úlohy európskych krajín v obrane. Európa musí pokračovať v udržovaní presvedčivej obrany prostredníctvom NATO. Nemôže byť žiadnych rečí o uvoľnení nášho úsilia i keď to znamená urobiť obtiažne rozhodnutia a platiť veľkú cenu. Je to NATO, čomu vďačíme za mier, ktorý bol udržaný vyše 40 rokov. Je faktom, že veci idú správnou cestou: demokratický model spoločnosti so slobodným podnikaním dokázal svoju prevahu, sloboda je na postupe, na mierovom postupe v celom svete po prvý raz v mojom živote. Musíme sa snažiť udržať si príspevok Spojených štátov k európskej obrane. To znamená uznať bremeno, ktoré si na seba uložili a aj to, že ich spojenci by sa mali plnou mierou zúčastniť obrany slobody, obzvlášť však keď Európa sa stáva bohatšou. Stále viac budú hľadieť na Európu odhodlanú podielať sa na obrane i iných krajín, ako tomu bolo nedávno v Zálive.
NATO a WEU už dávno rozpoznali, kde ležia problémy európskej obrany a našli ich riešenia. Prišiel čas, keď musíme naplniť podstatu našej deklarácie o silnom obrannom úsilí väčšou čiastkou peňazí.
To nie je inštitucionálny problém. Nie je to problém koncepcie. Je to niečo jednoduchšie a viac podstatnejšie: je to otázka politickej vôle a politickej odvahy, presvedčenia ľudí vo všetkých našich krajinách, že sa nemôžeme do nekonečna spoliehať na zabezpečenie našej obrany niekým iným, ale že každý člen Aliancie musí vziať na svoje plecia svoj podiel bremena.
Musíme si udržať podporu verejnosti pre prostriedky jadrového odstrašenia pamätajúc, že zastaralé zbrane nemajú odstrašovací účinok, a preto je potreba ich modernizácie.
Musíme uvítať požiadavky na efektívnu konvenčnú obranu proti sovietskym silám, ktoré sú neustále modernizované.
Mali by sme rozvíjať WEU, no nie ako alternatívu NATO, ale ako prostriedok posilnenia európskeho príspevku k spoločnej obrane Západu.
Predovšetkým v čase zmien a neistoty v Sovetskom zväze a Východnej Európe musíme chrániť európsku jednotu a zaručiť, že nech sa stane čokoľvek, naše obrana je bezpečná. Súčasne musíme jednať o kontrole zbraní a otvoriť dvere spolupráci na všetkých ostatných otázkach spadajúcich pod Helsinský dohovor. Ale nedovoľme, aby sa niekedy zabudlo, že náš spôsob života, naše predstavy a všetko čo hodláme dosiahnuť je ochraňované nie správnosťou našej veci, ale silou našej obrany. To nesmieme nikdy opomenúť, nikdy zanedbať.

Britský postoj

Verím, že nestačí iba hovoriť vo všeobecnom význame o európskej predstave alebo ideále. Ak veríme, že to nestačí, musíme vytýčiť cestu napred a určiť odpovedajúce kroky. To som sa pokúsila urobiť.
Tento postoj si nevyžaduje nové dokumenty, všetky tu sú: Severoatlantická zmluva, Revidovaná zmluva z Bruselu a Rímska dohoda – všetko texty napísané prezieravými ľuďmi, medzi ktorými bol i pozoruhodný Belgičan – Paul Henri Spaak.
Akokoľvek ďaleko by sme chceli zájsť, pravda je taká, že sa tam môžeme dostať len krok za krokom.
To, čo teraz potrebujeme je prijať rozhodnutia o ďalších krokoch a nie nechať sa zmiasť utopickými cieľmi.
Utópia nikdy nepríde, lebo vieme, že by sa nám nepáčila, keby sme ju mali. Nech je Európa rodinou krajín lepšie sa navzájom chápajúcich, viac sa navzájom uznávajúcich, viac spolupracujúcich, ale vychutnávajúcich svoju identitu nie menej ako naše spoločné európske úsilie.
Majme takú Európu, ktorá hrá svoju úlohu vo svete, ktorá hľadí smerom von a nie do seba a ktorá chráni Atlantické spoločenstvo – predstavujúce Európu na oboch stranách Atlantiku, čo je naše najušlachtilejšie dedičstvo a naša najväčšia sila.
Dovolujem si Vám poďakovať za česť predniesť túto prednášku v tak veľkej sále k tak veľkému klolégiu.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Aktuální publikace

Newsletter

Chcete být pravidelně informováni o akcích Občanského institutu?