Sloboda v čase krízy

9.6.2009
Tomáš Zálešák

Súčasná svetová kríza je označovaná za najvážnejšiu od čias Veľkej hospodárskej krízy v medzivojnovom období. Toto prirovnanie je samo osebe dosť zlovestné.

Ale na to, aby sme mohli odpovedať na otázku, aké politické rozhodnutia (a to nie je len vecou vrcholných štátnych reprezentácií) máme robiť, aby sme minimalizovali zhubné dopady a riziká, musíme pochopiť našu súčasnú situáciu.

Naša situácia sa v každom prípade javí ako oveľa zložitejší problém než je otázka podporných finančných injekcií alebo „šrotovného“. Zložitosť problému je úmerná zložitosti našich nebývale vysoko rozvinutých globálnych vzťahov. A práve v tejto zložitosti spočívajú najvážnejšie hrozby pre našu budúcnosť, v prípade, že sa komplexný systém zrúti.

Politika a ekonomika

Zdá sa mi, že jednou z prekážok pochopenia toho, čo sa s nami dnes deje, je rozšírená chybná predstava o vzťahoch medzi politikou a ekonomikou. Akoby obe mohli v princípe fungovať oddelene, napriek tomu, že sa tak zjavne nedeje. Zástancovia štátnych regulácií aj ich odporcovia sa následne akoby zhodovali v tom, že charakter politického zasahovania do trhu môže byť iba svojvoľný a technokratický. Jedna strana síce predpokladá, že trh môže a má fungovať bez zasahovania, druhá tvrdí, že nemôže a nemá, že zásahy sú nevyhnutné. Jedni chcú nahrádzať politiku voľným trhom, druhí chcú nahrádzať trh politikou. Ale ani jedni, ani druhí nevedia zasahovanie odôvodniť žiadnym zrozumiteľne platným a všeobecne prijateľným „rebríčkom hodnôt“, samozrejme, okrem kritéria technickej efektivity. Preto ani nemôže dôjsť k racionálnemu dorozumeniu o tom, ktorá zmena daného stavu je žiaduca a ktorá nie. Sama technológia moci na takúto otázku nemôže dať odpoveď. Každý preto bude tvrdošijne zastávať vlastné stanovisko a o výsledku nerozhodnú argumenty, ale to, kto je silnejší. Záujmové skupiny potom pracujú potichu, no efektívne, na presadzovaní svojich cieľov bez ohľadu na štát aj na trhové pravidlá, zarábajúc v čase krízy na ľahkovernosti trpiacich a úzkosti podliehajúcich ľudí, zatiaľ čo sa mudrlanti hádajú o „zväčšeniach“ a „zmenšeniach“ úlohy štátu v ekonomike.

Medzi politickou a ekonomickou sférou je vždy nevyhnutný vzťah, hoci tá-ktorá konkrétna hospodárska politika môže byť dosť rôzna. Každá regulácia predpokladá nejakú spontánnu ekonomickú činnosť rozptýlených aktérov, dokonca aj vtedy, ak chce takú činnosť vyvolať tam, kde predtým žiadna nebola alebo vytvoriť na ňu podmienky – napr. ako v čase postkomunistickej ekonomickej reformy a privatizácie štátneho majetku (všetko to bolo politicky iniciované a riadené). Každá spontánne fungujúca trhová ekonomika zase predpokladá nejaké právne prostredie, usporiadanú, sebavedomú a komunikujúcu spoločnosť (Putnamov „sociálny kapitál“), pevnú a rozhodnú vládu, ba dokonca nejakú kultúrnu a morálnu „klímu“, v ktorej sa trhový proces odohráva, a ktorá tomuto procesu dodáva vždy charakteristický priebeh a dôsledky.

Priznanie skutočnosti, že existuje vzťah medzi ekonomikou a politikou, že tento vzťah je nevyhnutný, že ekonomické procesy majú nevyhnutne politický dopad a že politika nevyhnutne vplýva na ekonomický proces, nie je žiadnym spochybnením dôležitosti slobody podnikania. F. A. Hayek, ktorého oddanosť slobode je nespochybniteľná, a ktorý bol vždy dôsledným obhajcom trhovej ekonomiky, opakovane odmietal odpovedať na otázky typu: „ste za regulácie alebo proti nim?“. Opakovane zdôrazňoval, že riešenie neleží v odmietnutí regulácií, ale v rozlíšení medzi zásahmi určujúcimi pravidlá a zásahmi do výsledkov ekonomického procesu, čomu zhruba zodpovedá rozdiel medzi zásahmi upevňujúcimi slobodu a zásahmi, ktoré slobodu ničia. Hoci toto rozlíšenie ešte nehovorí všetko, je užitočné a pomáha nám orientovať sa v debate. Len čo však Hayekovmu stanovisku pozorne načúvame a berieme ho vážne, potom musíme opustiť tézu o nevyhnutnosti voľby medzi technokratickým zásahom a úplným fatalizmom. Pokiaľ sme stúpencami slobodného trhu, nestačí zapierať sa nohami do zeme a odmietať akékoľvek politické zásahy do ekonomiky len preto, že sú politické. Treba nahlas povedať, že existujú zásahy, ktoré sú prospešné, ale odôvodnené inak, než to robia technokrati moci a právni pozitivisti. Že existujú prospešné zásahy, ktoré nie sú odôvodnené ničím menším než záľubou v slobode a rešpektom k osvedčeným normám, ktorými sa život v slobodnej spoločnosti spravuje. Či si to teda dnešný „liberál“ prizná, alebo nie, obhajoba slobodného trhu si vyžaduje nejakú koncepciu „spoločného dobra“ založeného na prirodzenom práve. (Áno, viem, že sú to kontroverzné pojmy.)

Ekonomickí liberáli majú pravdu, keď prízvukujú, že bez ekonomickej slobody nie je ani sloboda politická. Ale systém slobodnej ekonomiky bude potrebovať novú obhajobu vedenú s väčším nasadením než doteraz. Na to bude potrebovať postaviť sa nanovo na pevnejší základ – a ním nemôže byť falošne vyvolávaná dôvera v budúcnosť ani umelá, nadmerná stimulácia túžby utrácať, ani modlárske uctievanie efektivity oddelene od akýchkoľvek morálnych otázok a za akúkoľvek cenu. A nemôže to byť ani sen o nejakej pomyselnej „čisto ekonomickej“ sfére, ktorá je nepredyšne oddelená od všetkého, čo je „politické“.

Tým nechcem povedať, a azda mi to nikto nepredhodí, že politické rovná sa ekonomické. Tvrdím opak: politiku nemožno nahradiť ekonomikou – ani ako vedu, ani ako praktickú činnosť – a ekonomiku zase musí politika brať vážne. Trh bez politiky trpí nedostatkom podmienok na vlastný rozvoj a fungovanie; a na druhej strane: politika nerešpektujúca slobodu trhu je nevyhnutne tyranská.

Zrútenie komunikácie, strata pravidiel hry, rozpad noriem správania vždy otvárajú cestu tyranom, ktorí následne zavedú „pravidlá“ väzenského tábora. Sloboda prestáva existovať tam, kde nie je možné spoľahnúť sa vôbec na nič, kde sa človek cíti stratený a bezmocný.

Toto bude dôležité zapamätať si v čase prehlbujúcej sa globálnej krízy. Táto kríza vážne ohrozuje práve našu slobodu – spolu s ekonomickými, morálnymi, kultúrnymi, právnymi a politickými predpokladmi tejto slobody.

Na tomto mieste však nechcem rozvíjať nejakú novú verziu New Dealu, hoci som presvedčený o tom, že úlohou politiky bude v nasledujúcich mesiacoch a rokoch nielen liečenie choroby samotnej, ale nevyhnutne aj potláčanie bolestivých symptómov – aj ony môžu zabíjať. To, čo dnes potrebujeme, je niečo radikálnejšie: vedomý návrat k základom slobodnej konštitúcie, ich nové naplnenie a pochopenie, obnovenie úcty, ktorá im prislúcha, a ktorú už dlho nedostávajú – a teda aj pripomenutie si, na akých morálnych základoch vznikala skutočná slobodná ekonomika. Myslím, že pozorné štúdium povedie k prekvapivým záverom o tom, ako veľmi sme sa odchýlili od pôvodných hodnôt a noriem, a to aj v krajinách, ktoré sú kolískou historicky unikátneho systému zvaného „kapitalizmus“.

Nielen voda má bubliny

Niall Ferguson je známy historik z Cambridge a Harvardu s nepríjemne rozsiahlymi vedomosťami v oblasti ekonómie – a s touto kombináciou vie čitateľovi poriadne pokaziť náladu. Jeho obrazoborecké postrehy o charaktere dnešnej finančnej krízy sú plynulým pokračovaním úvah obsiahnutých v jeho knihách o vzostupoch a pádoch impérií, o svetovej katastrofe prvej polovice 20. storočia – veľkej krízy, vojen a totalitných režimov. V článku „Wall Street kladie ďalšie vajce“ (Wall Street Lays Another Egg, Vanity Fair, december 2008) sa Ferguson sarkasticky zmieňuje o ekonómoch – „nositeľoch Nobelovej ceny“, ktorí sa naučili veľa o matematických vzorcoch, no málo o histórii a ľudskej povahe. V tejto súvislosti komentuje vysnený svet finančných skupín, transakcií, kalkulácií a samozrejme, bublín, ktorý nazýva „planétou financií“ (Planet Finance). Je to planéta, ktorá v posledných dvoch desaťročiach zaznamenala abnormálny rast, až svojou veľkosťou a čoraz rýchlejším otáčaním zatienila čoraz drobnejšiu „planétu Zem“ (Planet Earth). V tomto čoraz viac abstrahovanom svete začali platiť vlastné zákony a slovo „hodnota“ nebadane strácalo obsah. „Planéta financií“ však dospela k sebadeštrukcii počas krízy od leta 2007 v procese, ktorý vyvrcholil známym reťazovým krachom finančných inštitúcií na jeseň 2008. Planéta financií sa zrazila s planétou Zem.

Ak by ľudia boli chladne kalkulujúce, bezchybne pracujúce počítače, mnohé krízové výkyvy by boli menšie, menej časté, alebo by absentovali. Na „Planéte financií“ sa príliš pracovalo s predpoveďami založenými na takomto mechanistickom pohľade alebo na zjednodušenej psychológii. Podotýkam, že takúto „psychológiu“ poznáme dosť dobre aj z rôznych školení či príručiek pre manažérov, ktorí sa učia pristupovať k podriadeným, k zákazníkom a k partnerom ako k Pavlovovmu psovi slintajúcemu na príslušný primitívny signál. Ale čo, ak pes jedného dňa odmietne slintať? A čo ak perfektné kalkulácie výnosov za ešte neexistujúce komodity z transakcií s partnermi, ktorých nepoznáme, za okolností, ktoré ešte nenastali, aj so všetkými zabezpečujúcimi, diverzifikačnými opatreniami, jedného dňa nevyjdú?

A ony naozaj nevyšli. Ľudské bytosti sú zložitejšie než Pavlovov pes, zložitejšie než počítač, sú nevyspytateľné, podliehajúce náladám aj davovým psychózam. Akciové trhy, hovorí Ferguson „… sú zrkadlom ľudskej psyché. Tak ako homo sapiens, môžu dostať depresiu. Ba môžu zažiť aj úplné zrútenie“. Inštitúcie, ktoré podľahli čaru „finančných derivátov“, sofistikovaných počítačových technológií a laikovi hrôzu naháňajúcich zložitých výpočtových vzorcov, predpokladu neobmedzenej moci špekulácie a nekonečnej schopnosti manipulovať s ľuďmi, však nebývali na „Planéte financií“, ale na Planéte Zem, napríklad v celkom konkrétnych budovách v New Yorku. Virtuálna realita vytvorená umením finančných kúzelníkov sa začala rozpúšťať v ničivom kontakte s denným svetlom inej, základnejšej reality.

Shakespearov Macbeth chcel dostať z troch bosoriek informáciu o svojej budúcnosti, no tie sa po nedokončených narážkach kamsi vyparili. Jeho druh Banquo to komentuje: „Zem má svoje bubliny tak ako voda, a tieto patria k nim.“

Úzkosť, konšpirácie a radikalizmus

Mali by sme byť však opatrní v tom, ako s predchádzajúcimi závermi narábame. Poukázanie na prízračný charakter „Planéty financií“ a metaforické prirovnanie k mágii nás nesmú zviesť k tomu, aby sme uverili na bosorky a následne začali schvaľovať honbu na ne.

Finančníctvo patrilo v tradičných, predmoderných spoločenských usporiadaniach k povolaniam opovrhovaným alebo podozrivým. Narábanie s nehmatateľnými, nehmotnými statkami, správajúcimi sa podľa nevyspytateľných zákonov, tajomne vznikajúcimi a tajomne miznúcimi ako záhadná sila v pozadí viditeľných statkov iných ľudí, plus skutočnosť, že sa touto činnosťou zaoberali marginálne a opovrhované skupiny (v neposlednom rade Židia) – to všetko spôsobilo, že na finančníctve liplo podozrenie z čarodejníctva. Finančník, „peňazomenec“, bol vykázaný na okraj spoločnosti z podobného dôvodu, pre ktorý stávala kováčska dielňa na okraji dediny: pôsobivá premena tuhého materiálu na tvárny v prítmí ožiarenom plameňmi vyhne budila zvláštne pocity, najmä pokiaľ ste patrili medzi neinformovaných. Zaváňala alchýmiou a mágiou. („Čarovať“ znamenalo v našich nárečiach aj meniť tovar za iný tovar alebo za peniaze. V premenách je vždy čosi tajomné.)

Je azda obvinenie z čarodejníctva menej nebezpečne zvodné „vysvetlenie“ pri dnešných finančníkoch s ich technológiami, vzorcami a astronomickými sumami abstraktných, nehmatateľných (často doslova neexistujúcich, len v budúcnosti predpokladane vyprodukovaných či inak abstraktne projektovaných) komodít, ktoré premiestňujú medzi najvzdialenejšími miestami zemegule rýchlosťou jediného kliknutia, za účasti osôb, ktoré o tom ani nevedia? … Obyčajný smrteľník zíza ako puk.

Stredoveká spoločnosť v zásade odsudzovala alebo prísne obmedzovala požičiavanie na úrok, a proces, počas ktorého dochádzalo k prieniku etiky podnikania pre zisk, závisel aj od miery naznačenej komplexnosti ekonomických vzťahov, ktorá v stredoveku na Západe bola dlho veľmi nízka; to platí dokonca aj v porovnaní s islamskou civilizáciou v tej istej dobe, v ktorej však tiež platili tradičné obmedzenia voľnej ekonomickej aktivity. Dnes sú to často práve islamské spoločenstvá, ktoré úporne zápasia s otázkou právneho a teologického „ošetrenia“ istých aspektov voľného trhu a finančného kapitalizmu v čase, keď je pomer v dosiahnutých stupňoch vývoja odlišný. Ale diferenciácia ekonomických vzťahov vyvoláva v každej spoločnosti potrebu nových výkladov posvätných textov, zdedených noriem a osvojenia si nových pravidiel správania. Pokiaľ je táto úloha riešená úspešne, výsledkom môže byť šťastné spolužitie slobody a stability. Pokiaľ nie, stupňuje sa chaos, bezprávie, pocit absurdity, a to vedie k iracionalite, hľadaniu falošných prorokov, uprednostňovaniu násilia a k tyranii. Náboženský fundamentalizmus (v rôznych podobách) je v týchto súvislostiach jednou, no nie jedinou z „odpovedí“ na problém nezvládnutého procesu modernizácie. Medzi úskaliami modernizácie a globalizácie striehnu najrôznejšie sirény spievajúce o revolúciách a zmenách svetového poriadku.

Nenávisť slúži aj na potláčanie úzkosti. A samotná úzkosť z neistoty a neznámeho môže byť neznesiteľnejšia než strach pred niečím konkrétnym, čo vidíme, a s čím preto možno nakoniec predsa len dokážeme „vybabrať“. Na to, aby sa úzkosť zmenila na strach pred niečím, čo je aspoň pomenované, a teda predsa akosi uchopiteľné, slúžia aj konšpiračné teórie. Vo svete vysoko komplexných, globalizovaných ekonomických vzťahov, ktorých komplexita je len posilňovaná ohromným rozvojom informačných technológií, interakcií obrovských počtov populácie, pri narušení spoločenských vzťahov, autorít a zdedených noriem správania veľmi ľahko vzniká pocit osamelosti, bezmocnosti a nemožnosti kontrolovať svoj osud. Globálne sprisahanie (sionistov, jezuitov, kapitalistov či iných skupiniek) je potom „vysvetlením“ po ruke – a vždy sa nájde aj nejaký „provider“ takéhoto falošného vysvetlenia. Takýto prístup súvisí aj s rezignáciou na rozumnú politiku a rastúcim sklonom k iracionálnym, no mediálne pôsobivým gestám. Teda aj k terorizmu, ktorého postatou nie je žiadny „alternatívny politický program“ ale zabíjanie a ničenie, ktoré má privodiť či urýchliť koniec daného svetového usporiadania, definitívne zúčtovanie a skok do nového veku. Revolučný „nový vek“ má akiste svoje rôzne verzie. Jeho proroci ho spravidla nevedia jasne opísať, no vždy nás uistia, že bude úplne odlišný než všetko, čo sme poznali doteraz. Neveríte? Čítajte Karola Marxa. Za komunistického režimu to aj tak nikto poriadne nerobil. Bude treba začať. V nadchádzajúcom období bude v každom prípade viac dôvodov, prečo sa o revolučných prorokov zaujímať. Zrútenie vysoko komplexných vzťahov globálneho finančného trhu a jeho ekonomické dopady povedú celkom určite k novej vlne kritiky „kapitalizmu“ aj s jeho atribútom – liberálnou demokraciou. A táto kritika bude radikálnejšia než všetko, čo sme za posledné dve desaťročia počuli. Bude mať aj viac nadšených stúpencov.

Zem sa chveje

Pred siedmimi rokmi spomenul George W. Bush vo svojom prejave známu „Os zla“. Niall Ferguson, ktorý obľubuje slovné hračky, dnes tvrdí, že „Os zla“ (Axis of Evil) už nie je dôležitá, a namiesto nej ukazuje (v rovnomennom článku dvojmesačníka Foreign Policy, marec-apríl 2009) na Axis of Upheaval, čo si dovolím preložiť voľne, no poeticky ako „Os krajín chvejúcich sa základov“; a menej poeticky: „os otrasov“ alebo „os nestability“. Ide o globálne roztrúsené oblasti disfunkčných štátnych inštitúcií, spoločenského a morálneho rozvratu, frustrácie, dlhodobo nezvládnutého organizovaného zločinu, násilných a sektárskych konfliktov, teroru, diktátorských pokušení a ekonomických výkyvov. Táto skupina podľa autora zahŕňa najmenej deväť, pravdepodobne však viac krajín. Ich hlavnou spoločnou črtou nie sú nevhnutne zlé úmysly, ale ich nešťastný stav. V uvedenom čísle časopisu iní autori rozoberajú spomedzi nich tri ilustrujúce príklady, zaujímavé aj svojou vzájomnou odlišnosťou: Somálsko, Rusko a Mexiko. Opakujem, nie sú jediné a o ich rôznych stránkach možno diskutovať. Ferguson hovorí k nim, aj ku všetkým ostatným členom tejto metaforickej „osi“: „Keď autori Bushových prejavov razili termín „os zla“ … kreslili tým paralelu s alianciou Nemecka, Talianska a Japonska v 2. svetovej vojne … Os nestability nám oproti tomu viac pripomína dekádu pred vypuknutím 2. svetovej vojny, keď Veľká hospodárska kríza odštartovala vlnu globálnych politických kríz.“

Finančná a hospodárska kríza má, a mala aj pred svojim vznikom, súvislosti politické, morálne a kultúrne. Nie v tom zmysle, ako o tom tárajú povrchní moralisti. Ide o to, že ekonomika, politika, etika aj vedy o kultúre sa vždy, takým či onakým spôsobom, týkajú ľudského správania, a teda aj jeho noriem. Ako povedal Sokrates v podaní Platona: „… nebavíme sa tu o nejakej všednej veci, ale o tom, ako by mal človek žiť“ (Ústava 352d).

Stará múdrosť sformulovaná Aristotelom hovorí, že človek, najlepší zo všetkých bytostí, sa stáva najhorším, ak sa ocitne mimo práva a poriadku. Vtedy sa stáva „najbezbožnejším a najdivokejším“. Ten istý filozof učil, že človek je nie náhodou, ale na základe svojej prirodzenosti predurčený na život v politickej obci (polis) a pokiaľ žije mimo nej, je o. i. od prirodzenosti „… dychtivý po vojne, pretože tu stojí ako osamelý kamienok v hre“. Osamelosť v dave je mnohokrát opísaným príznakom modernej krízy. A ako hovorí citát z kázne Martina Luthera, ktorý v tejto súvislosti vytiahla na svetlo Hannah Arendtová, osamelý človek podriaďuje svoje myslenie prísnej logike, s ktorou „všetko domýšľa k tomu najhoršiemu“. Osamelý človek je pesimista v pravom slova zmysle, a ako taký je aj manipulovateľný, mobilizovateľný, naklonený radikalizmu, schopný podľahnúť kúzlu falošných proroctiev. Radikálna masa sa skladá z radikálne osamelých ľudí.

Všeobecnejšie možno povedať, že to najlepšie sa stane najhorším, ak sa to pokazí – optimi corruptio pessima. Každá, aj tá najrozvinutejšia civilizácia sa neustále nachádza v nebezpečenstve úpadku a zmeny na svoj barbarský opak. Tie najzjemnenejšie mravy môžu pripraviť cestu najhrubšiemu barbarstvu. A vysoko rozvinutá spoločnosť je spoločnosťou najmocnejšou a zároveň najzraniteľnejšou. To platí aj pre stupeň rozvoja ekonomických vzťahov. Marx učil, že zánik kapitalizmu je prirodzeným výsledkom jeho vývoja znamenajúceho prehlbovanie jeho rozporov. A Joseph Schumpeter nás naučil myslieť na to, že kapitalizmus možno nezahynie na svoju neschopnosť riešiť vzniknuté problémy, ale práve na svoj úspech, ktorým plodí svojich vlastných nepriateľov. A spolu s ním môže zahynúť aj demokracia.

O vysoko technologizovanej spoločnosti – high-tech society – platí, že jej bohatá infraštruktúra, zložitá prepojenosť, koncentrácia hodnôt a informácií, to všetko spôsobuje, že ju možno s devastujúcim efektom zasiahnuť na citlivých miestach s použitím primitívnych a relatívne lacných prostriedkov. Zablokovaním niekoľkých dopravných uzlov, poškodením elektrického vedenia, sabotážou na produktovodoch, kontamináciou skladov potravín, koordinovaným útokom najatých hackerov na počítačové siete – to všetko sú prostriedky, ktoré, domnievam sa, ešte neukázali všetky svoje možnosti. Vysoko technologizovaná spoločnosť pripomína mozog s vyvinutou sivou kôrou. Čím zložitejšie a jemnejšie je jej tkanivo, tým väčší výkon, no tým aj väčšie možnosti poškodení a porúch; pichnutie špendlíkom môže mať efekt slona v obchode s porcelánom.

Uvarená žaba

Známy výrok Davida Huma: „len zriedkakedy sa stáva, že slobodu stratíme celú naraz“ je vlastne obdobou poznatku o žabe, ktorá vyskočí z horúcej vody, ak ju do nej hodíme, no uvarí sa vo vode, ktorú pomaly prihrievame. Nesmejme za žabám pre ich hlúposť. Aj človek býva pozoruhodne neschopný preventívne konať, ak sa jeho prostredie zhoršuje postupne a nebadateľne. Tak to môže byť aj so stratou slobody: za uplynulé roky sme väčšinou nepočuli žiadny rachot, žiadne zemetrasenie, iba sme vykonali sériu drobných kompromisov a krôčikov na ceste do neslobody. Keďže jeden krôčik nič neznamená, stopäťdesiat takých „krôčikov“ vnímame ako stopäťdesiatkrát nič. Keď kvapka orešanského vínka nič nestojí, prečo si nenakvapkať plnú bandasku?

Proti Humeovmu výroku je možné vysloviť námietku: totalitné režimy v 20. storočí sa predsa ustanovili v revolúciách a náhlych prevratoch. Tento argument však neobstojí. Veľké totalitné revolúcie mohli byť úspešné len tam, kde už predtým dochádzalo k postupnej erózii inštitúcií a mravov. Obávam sa, že štúdium našej dnešnej situácie odhalí, že naša sloboda má poriadne podomleté základy – áno, aj u nás, medzi Dunajom a Tatrami. A kríza môže pôsobiť ako katalyzátor radikálnych zmien. To, čo je už nahlodané, sa pri náraze ľahko zrúti. Dlhodobá, postupná erózia inštitúcií slobody je nebezpečná práve preto, že ju necítime.

Je pochopiteľné, že svetová finančná a ekonomická kríza zároveň prehlbuje iné krízové javy, o ktorých sme vedeli aj predtým. Kde predtým boli etnické trenice, budú ešte väčšie. Kde predtým bola nedôvera, bude jej ešte viac. Kde predtým vládol fanatizmus, určite sa nezmierni. Kde predtým ľudí sužovala úzkosť, súženie sa prehĺbi. Kde predtým panoval sklon na radikálne riešenia, tam bude rásť. Ale z okolností samotných ešte nepovstávajú vojny, totalitné režimy ani teror. Tie vznikajú až tam, kde k okolnostiam pristúpi zámer a vôľa. Zlým zámerom a zlej vôli budeme musieť v nadchádzajúcom období čeliť viac než doteraz.

Kto obstojí?

Grécke slovo krisis označuje okrem iného obvinenie, súd, rozhodnutie. Súčasná kríza je skúškou pre inštitúcie, predstaviteľov a občanov v liberálnej demokracii a trhovej ekonomike. Je aj súdom nad všetkým, v čom zlyhali – aj nad ich domýšľavou aroganciou a neodôvodneným presvedčením o vlastnej neotrasiteľnosti. To, čo musíme opätovne nájsť, je nielen rozvaha v narábaní s prostriedkami a zdrojmi. Je to aj občianska a politická cnosť, čo tiež znamená: trénovaná a kultivovaná schopnosť čeliť pokušeniu radikálneho odcudzenia a zachovať si zdravý záujem o verejné veci, lásku k slobode aj ochotu niesť bremená tejto slobody. Ak sme naozaj dospeli v erózii slobodného systému tak ďaleko, ako sa obávam, bude to dlhá a namáhavá cesta. So zázrakmi neslobodno rátať vopred. Nedejú sa plánovane ani na objednávku, neudial sa tak ani rok 1989, ktorý práve preto dostal prezývku annus mirabilis (rok zázrakov). Ale výchova k slobode, každodenná obrana a údržba inštitúcií slobody, musí byť preventívna činnosť, ktorú je treba vykonávať ustavične. Ak ju odmietneme len preto, že nevidíme okamžité výsledky, nezaslúžime si ani to, čo sme u nás dosiahli po roku 1989. Pokiaľ však ide o mňa: vášnivo verím, že to stálo za to.

Autor je politológ a spolupracovník Konzervatívného inštitútu M.R.Štefánika.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 22/2009 dňa 25. mája 2009.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Aktuální publikace

Newsletter

Chcete být pravidelně informováni o akcích Občanského institutu?