Rozhovor: Michaela Freiová: Vidím fóbiu z náboženstva

1.8.2003
Jaroslava Kunschová, Martin Hanus

I keď jej komunisti nedovolili študovať, prebudili v nej vášnivý hlad po vzdelaní. I keď považuje Európu za kultúrne zdevastovanú, nemyslí si, že v nej západná civilizácia zanikla. I keď sa jej dnešná EÚ nepáči, verí myšlienke jej otcov. Ako významná predstaviteľka českého konzervatívneho myslenia je presvedčená o sile rodiny. Michaela Freiová. Michaela Freiová (1942) sa narodila v Prahe, absolvovala odbor religionistiky na UK, po roku 1989 pracovala ako splnomocnenkyňa federálnej vlády pre utečencov a poslankyňa Federálneho zhromaždenia. V súčasnosti pôsobí ako analytička pražského Občianskeho inštitútu, predsedkyňa Spoločnosti pre podporu rodiny a redaktorka informačného webu Res Catholica. Je vydatá, má troch synov, žije v Prahe. Foto – archív Aké je vaše rodinné pozadie? Verejné pôsobenie mojej rodiny sa začalo koncom 19. storočia. Dedo z otcovej strany a jeho brat boli vyučení krajčíri z chudobných pomerov. Ako dospelí muži však vyštudovali gymnázium a právnickú fakultu, čo bolo v tých časoch nezvyčajné. Počas štúdia ostávali slobodní, ženili sa, až keď mali štyridsať rokov. Mimochodom, nevesty na nich dovtedy verne čakali. Moji predkovia mali čosi, čo sa v našej rodine uchováva, určitý “gründerský postoj”. Boli konzervatívci rodinného, tradičného, občianskeho a demokratického typu, ktorý sa neviazal na nijaký majetok alebo šľachtický pôvod. Otec pôsobil v období pred nacistickou okupáciou ako šéf politického oddelenia vo vláde, keď si vytvoril istú nechuť k prezidentovi Benešovi. Po vojne sa angažoval v mnohých oblastiach – v katolíckej publicistike, v dvojtýždenníku Vyšehrad, ktorý sa pohyboval niekde medzi náboženstvom a kultúrou. Vydal dve knihy o východokresťanskom umení. Táto rodinná genéza komunistom zrejme prekážala. Na Veľký piatok 1952 komunisti otca zavreli na desať rokov. Vystriedal celý rad táborov v Jáchymove, Příbrame, bol v uránových baniach a posledné dva roky strávil vo Valdiciach, kde sa vyrábala slávna česká bižutéria. Odvtedy bižutériu nemôžem nosiť. Je príznačné, že pokiaľ bol komunistický režim vôbec schopný nejakého ekonomického úspechu, potreboval otrockú prácu. Škodovky vyrábali väzni, kvôli pivu museli študenti tráviť prázdniny na brigádach. Ako vás to poznamenalo? Naša rodina zažila systematickú diskrimináciu. Strednú školu som doštudovala, na vysokú som už ísť nemohla. Venovala som sa celkom rutinným činnostiam ako kresliarstvo a figurantstvo. Všetci, ktorí sme v mladosti nemohli vyštudovať, trpíme určitým neurotickým príznakom – neustále sa niečo musíme učiť. V podstate celý život sa učím jazyky, teraz napríklad novohebrejčinu. Ale z tohto obrovského handicapu som veľa vyťažila, naučila som sa stále niečo hľadať. V 60. rokoch som navštevovala semináre katolíkov a evanjelikov z pražskej Evanjelickej fakulty, kde som spoznala mnoho budúcich významných ľudí, aj svojho manžela. Ďalšie roky som strávila doma s deťmi. S odkazom na dnešné teórie o sebarealizácii ženy môžem povedať, že to boli najkrajšie aj intelektuálne najplodnejšie roky. Práca s deťmi je veľmi kreatívna a popri nej sa dajú stihnúť ďalšie veci, napríklad veľa prečítať. Mnohé knihy z tohto obdobia mám zašpinené od piesku. Angažovali ste sa aj spoločensky? V období normalizácie som sa zapojila do samizdatovej činnosti. S manželom sme využívali náš byt na neoficiálne prednášky a semináre. Neskôr som nadviazala kontakt s Alexom Tomským, ktorý mal v Londýne vydavateľstvo Rozmluvy a jeho knihy sa potom naším prostredníctvom dostávali k ďalším ľuďom. Čo prišlo po revolúcii? Pracovala som ako zmocnenec pre utečencov vo federálnej vláde, potom vo federálnom parlamente. Po rozpade republiky som nadviazala kontakt s Občianskym inštitútom, kde pôsobím doteraz. Navyše, prízrak človeka, ktorý nemohol vyštudovať, sa opäť prejavil – uznali mi vzdelanie v prekladateľstve a absolvovala som magisterské štúdium komparatívnej religionistiky, ktorou sa celý život nejakým spôsobom zaoberám. Štúdium som ukončila, keď už moji dvaja starší synovia mali vysokoškolský titul. Profesor Lobkowicz mi umožnil študijný pobyt v Eichstätte, kde som sa venovala témam, ktoré sú horúce práve v dnešnej diskusii o vzťahu kresťanstva a spoločnosti. Jej obsah vás musí nadchýnať… Tieto diskusie trpia predstavou, akoby demokracia, sloboda, rovnosť ľudí pred zákonom vrátane rovnosti mužov a žien pred zákonom, občianska spoločnosť so svojou živou mikroštruktúrou spadli z neba. Cirkev je v nich len akási inštitúcia, ktorá si osobuje rôzne nároky. Historický vývoj pritom vyzeral inak. Západné kresťanstvo zarámovalo zrod Európy do obdobia politickej rozdrobenosti, jednotný tu bol iba duchovný rámec – impérium kresťanov, v rámci ktorého bolo možné znášať politickú pluralitu. V stredoveku nebol mysliteľný totalitný režim, pretože nebol centralizovaný štát a systém záväzkov bol vnútorne rôznorodý. Otázkou je, či dnes môžeme hodnoty, ktoré vygenerovalo západné kresťanstvo, prijať bez toho, aby sme sa naďalej inšpirovali náboženstvom. Môžeme sa zriecť náboženského rámca, a pritom si uchovať slobodu a demokratické zázemie? Domnievam sa, že to s istotou nemôžeme predpokladať. Konfrontačný prístup k k biblickému obrazu človeka nemôže priniesť spoločnosti nič dobré. Svedčia o tom dva totalitné režimy 20. storočia, v ktorých sa politika a vláda stáva zdrojom milosti, osobuje si monopol na dušu aj telo človeka. Nie je tu nič viac než štát a človek, takže štát má obsiahnuť všetky ľudské potreby. A to sa stane vtedy, keď sa opustí biblický pohľad na človeka. Politika a náboženstvo nie je to isté, sú však určitým spôsobom previazané a vytvárajú pozemský poriadok. O stredoveku sa často hovorí ako o dobe temna. Prečo? Sme svedkami nielen fóbie z náboženstva, ale z celých dejín, vidíme akýsi strach z minulosti. Takéto postoje sú bežné na Západe, v Česku či u vás tomu napomáha aj minulosťou živená absencia historického vzdelania. Niekoľko generácií sa u nás neučilo dejepis, ale ideológiu, predstavu o statickom raji, ku ktorému všetko smeruje. Komunisti nás naučili, že si môžeme s dejinami robiť, čo chceme, takže sme sa v škole učili, že stredovek sa končí Francúzskou revolúciou. Potom je jednoduché obviňovať stredovek z honby na čarodejnice alebo z nízkej hygieny. Podľa takej predstavy môžeme za stredovek označiť čokoľvek a – čo je nová vec, ktorú komunisti netvrdili – stotožniť civilizáciu s inou civilizáciou a náboženstvo s iným náboženstvom. Nedávno som sa v Lidových novinách dočítala, že afganským ženám zakazujú chodiť do školy a vracajú ich do stredoveku. To bola pritom v Česku doba, keď Aeneáš Silvius Picolomini napísal, že ženy vedia lepšie čítať a vykladať Bibliu než niektorí kňazi, keď si predstavené kláštorov písali s prednými mužskými osobnosťami svojej doby, keď vzdelanci písali pre vznešené panie pojednania o podstate duše. Na Slovensku pred návštevou pápeža strašili médiá klerikalizáciou, na čo biskup Sokol reagoval slovami, že ateizácia našej spoločnosti je horšia než počas komunizmu. Súhlasíte? Ako Češka sa trochu usmievam, keď sa u vás hovorí o rastúcej ateizácii v čase rastúceho počtu evidovaných kresťanov. V tej diskusii sa odzrkadľujú kultúrne tlaky, ktoré nezodpovedajú počtu ľudí hlásiacich sa ku kresťanstvu, ale kultúrnemu a mediálnemu stavu v spoločnosti. Prepojila sa tu liberálna anticirkevná animozita západnej Európy s predsudkami, ktoré u ľudí vypestoval komunizmus. Hlavne ľudia, ktorí sa do komunizmu aktívne zapojili, vítajú, že sa môžu vo svojich názoroch realizovať s použitím liberálneho jazyka a liberálnych postojov. V ateistických tlakoch sme rýchlo prešli dvomi fázami. Jednak osvietenská fáza – útok na kresťanstvo ako na náboženstvo, na to, čo sa ako nadprirodzené vymyká logike. V posledných rokoch je to – aspoň v Čechách – akási romantická fáza, teda útok na kresťanstvo ako na náboženstvo, ktoré je horšie než iné náboženstvá. V Augustínovom ponímaní sa môžeme stretnúť s vierou fides qua – či veríme, je otázka vzťahu človeka a Boha, niečo, čo nemôžeme kontrolovať akoby zvonka. Fides quae sú naopak obsahy, na ktorých sa komunita musí zhodnúť. Ľuďom naladeným proti kresťanstvu prekáža dnes práve racionálna zložka, že kresťanstvo má nejakú náuku, požiadavky. Naša doba oslavuje rôzne prírodné kulty, predliterárne náboženstvá. Váš kolega Roman Joch pre nás napísal, že v Európe na rozdiel od USA západná civilizácia zanikla, okrem iného aj pre jej odkresťančenie. Zdieľate jeho pesimizmus? Nie. Pre mladého človeka je jednoduchšie byť pesimistom. Zažila som dve vlny ateizmu, tú v 50. rokoch a tú súčasnú, a preto vnímam vývoj myslenia v spoločnosti ako čosi veľmi zložité. Práve Amerika je dobrý príklad – mnohí Američania mi hovoria, aby sme nestrácali nervy, že oni boli na tom v 70. rokoch rovnako ako my dnes. Čo Ameriku zmenilo? Silné osobnosti, ktoré si začali uvedomovať, že vývoj ide zlým smerom. Pokrok nie je homogénna záležitosť, pokrok môže byť v návrate k tomu, čo bolo. V Amerike sa začala formovať vlna neokonzervativizmu a aj ľudia, ktorí boli pôvodne radikálni ľavičiari až trockisti uznali, že smer, ktorým sa uberá spoločnosť, nemá budúcnosť. Študentská revolta naberala v západnej Európe až infantilne antikultúrne črty, čo mnohých ľudí zarazilo. Ale práve Amerika z toho dokázala vyťažiť to pozitívne – začalo sa obnovovať konzervatívne myslenie. Napríklad Michael Novak a Ralph McInerny založili v 70. rokoch časopis Crisis, niečo podobné ako v Česku Vyšehrad, ktorý sa pohybuje na pomedzí náboženstva, kultúry, verejného života. Videli, že mladá generácia buď už nevie, čo hovorí cirkev, alebo tí, ktorí to vedia, netušia, čo si s tým v spoločnosti počať. Existuje tu však rozdiel medzi západnou Európou a Amerikou – v USA sa to tradičné uchováva najmä vo vidieckej populácii. Určitý myšlienkový základ a kultúra, ktorá sa usilovala premeniť spoločnosť k lepšiemu, sa mali o čo oprieť. Existuje taký zdroj zmeny aj v Európe? Áno, napríklad v rámci katolíckej cirkvi sa obnovuje konzervatívne a kultúrne produktívne myslenie. Pokiaľ ide o cirkev, vraciame sa do stredoveku tým, že sa posilňujú tradičné kontemplatívne rehole. K novým fenoménom patria laické hnutia, čo prispieva ku kultúrnej zmene krajiny. Ľudia sa tiež pýtajú, či sú moderné trendy skutočne to pravé. Napríklad podľa nemeckých štatistík sa zvyšuje počet mladých ľudí, ktorí majú pozitívny prístup k rodine – a pritom Nemecko patrí k značne kultúrne zdevastovaným krajinám. S každým trendom je to ako so stromom – prináša svoje ovocie a po čase sa dá vidieť, že niektoré konáre sú suché. Mnohé protikultúrne trendy, ktoré sa v Európe ešte vždy presadzujú, aj keď nie všetky sú v móde, sú rovnaké ako to, čo tu nastolili komunisti. Totalitný režim nás vybavil skúsenosťami a je potrebné, aby sa mladí ľudia pýtali starších, ako režim vyzeral v každodennosti. Pretože ideológovia ľavice, napríklad režisér Miloš Forman, mladým ľuďom nahovárajú, že by sme sa totalite priblížili, ak by sme nepropagovali pornografiu. Totalitné režimy však často začínajú ponukou absolútnej “slobody” práve v takýchto veciach. Ako členovia rôznych prorodinných skupín sa pri oslovovaní orgánov EÚ vo všetkých polemikách opierame o našu skúsenosť. Čo sme si zapamätali, je možno to najcennejšie. Na stole je predloha európskej ústavy, ktorá je v mnohých črtách práve protikultúrna. Neukazuje to, kto má dnes navrch? To je niečo, s čím sa musíme vyrovnať. Za najchybnejšiu považujem absenciu zmienky o Bohu. Celý poriadok založený na kresťanskej predstave hovorí o tom, že nad človekom je predovšetkým Boh. Obec, ktorú vytvárame na zemi, nikdy nebude dokonalá, nebude rajom, ale môže byť lepšia alebo horšia práve tým, aký priestor vytvára pre človeka. Tak to formuluje napríklad Augustín. Je to záruka, že človek nie je bezvýhradne podriadený štátu, je to poistka proti utópii. To absolútne a najdokonalejšie totiž nevytvoríme. Je to istá referenčná rovina, ku ktorej sa môžeme vzťahovať – nemôžeme však vytvoriť absolútny mier politickými prostriedkami. Ale nie je jedno, či ľudia žijú v podmienkach, v ktorých sa môžu slobodne rozvíjať a žiť svoje obyčajné životy, alebo musia bojovať o holý život. Je to napätie medzi tým, že nemôžeme vytvoriť nijaký raj na zemi a ani sa o to nemôžeme pokúšať, a tým, že je dôležité, ako jednotlivé vzťahy usporiadame. Toto zabezpečuje odkaz na Boha, a preto ho tam chceme. Prečo si želáte zmienku o Bohu v takom nesympatickom dokumente? Potom sa pýtam, do akej miery je tento nesympatický dokument legitímny. Mnohé štáty EÚ totiž o Bohu v ústavách hovoria. No i tak… Mne prekáža, že sa zabúda na politické dosahy podriadenosti Bohu, čo vytvára určitý politický poriadok. To, že ľudia si sú rovní, je dané správou o Stvorení – všetci vieme, že na tom nie sme rovnako, rodíme sa do iných podmienok, ale že Boh to môže vidieť inak, že napríklad život, ktorý sa nám zdá byť menej hodnotný, môže mať z tohto pohľadu väčší význam než úspešný život, ktorý mnohí ľudia obdivujú. V českej diskusii zaznelo, že v amerických ústavných dokumentoch sa takisto slovo Boh nespomína, lenže tam sa hovorí: “all people are created equal”. Sme stvorení ako seberovní, sme si rovní v Božích očiach. Giscardova ústava je skôr právnym inžinierstvom než politickým poriadkom, o ktorom hovoríte. Nemala by byť z princípu odmietnutá? Je to jedna možnosť. Ale spoločnosť, ktorá si vytvára štát, vytvára aj základný dokument, ktorý vyjadruje jej pohľad. Dúfam, že je tu možnosť vrátiť sa k starším dokumentom Rady Európy z 50. rokov – k Európskemu dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a jej dodatkovým protokolom. Odmietnuť ústavu, to by som si rozmyslela. Nie som priateľom radikálnych riešení. Mali by sme sa skôr usilovať vrátiť ju bližšie k pôvodnému duchu európskeho zjednotenia. Potrebujeme niečo ako ducha EÚ? Potrebujeme EÚ? Nie som spokojná s tým, ako sa v EÚ dospieva k rozhodnutiam, ale povojnová predstava, že EÚ bude demokratickým štátom ako poistka proti totalite, je myšlienkou, ktorej ešte stále verím, možno práve pre dobu, v ktorej som vyrastala. Čo by sme dosiahli, ak by sme do EÚ nevstúpili a boli by sme na tom ekonomicky tak dobre ako Švajčiarsko? Mnohé deštruktívne rodinné trendy sú tam horšie než v členských štátoch EÚ. Zoberme si historickú situáciu – v dobe, keď sa Európa rozvíjala, totalitný režim ako fašizmus v jednej krajine dokázal všetko rozvrátiť. Stalo by sa to v rámci EÚ? Netvrdím, že by sa to určite nestalo, len si kladiem túto otázku. Ak aj pripustíme, že EÚ je lepšou zárukou pred totalitami než národná suverenita, nie je cena za ten administratívny kolos privysoká? Viem si predstaviť Adenauerovu a Schumanovu víziu. Karol Veľký mal pred sebou ideu mieru. V období, keď mu radil Alkuin, sa v jeho vlasti vystriedalo sedem panovníkov so všetkými dôsledkami. Existuje konsenzus o tom, že veľký priestor je príležitosťou pre vyvážený poriadok a mier. Tvorcovia povojnových predstáv o Európe sa spoliehali na atmosféru kresťanského humanizmu, o ktorom sa ako o spoločnom základe nepochybovalo. Čo však robiť, keď myšlienka jednotného kontinentu ostáva, ale myšlienkový základ sa vytratil – zrušiť ideu, alebo sa pokúsiť obnoviť duchovné dedičstvo? Mne sa na ňu jednoduchšie odpovedá, pretože Česi by si po kultúrnej stránke zotrvávaním mimo EÚ vôbec nepomohli – nie sme spoločnosť, ktorá riskuje ohrozenie svojho kresťanského profilu. Aké výhody okrem možnej “antitotalitnej” poistky EÚ prináša? V niektorých otázkach majú orgány EÚ z môjho pohľadu triezvejšie názory než členské štáty. Napríklad ku klonovaniu sa EÚ stavia sľubnejšie než v Česku alebo vo Veľkej Británii. Aj v postoji k eutanázii musí Holandsko čeliť kritike, pretože nemeckí kresťanskí demokrati v orgánoch Únie protestujú. To sú dva príklady, ktoré sa vymykajú tvrdeniu, že všetko, čo k nám prichádza z EÚ, je zlé. Čo stojí na opačnej strane zoznamu? Určite prístup Európskeho parlamentu k náboženstvu. Na jednej strane sú orgány EÚ veľmi konfrontačné voči kresťanstvu, na druhej strane má EÚ 40 percent aktívnych kresťanov – menej než na Slovensku, ale podstatne viac než v Česku. Je tu teda istý rozpor. Je tiež pravda, že občania štátov Únie nevedia zabezpečiť demokratický charakter rozhodovania v inštitúcii, ktorá ich zastrešuje. Náš postoj sa usiluje byť iný. Keď Európsky parlament schvaľoval správu van Lanckerovej o sexuálnej výchove a prístupe k potratom pre kandidátske krajiny, české iniciatívy na to reagovali niekoľkými listami. My aj vy si to všímame, nevšímajú si to však Nemci a Francúzi. K negatívnym trendom sa Západoeurópania stavajú pasívne – tvrdia, že niečo také neexistuje, alebo nad tým lámu palicu. Angažujete sa v otázkach rodiny. Je naozaj v kríze? Rodina v kríze nie je, pretože čísla hovoria o inom. To, čo je v kríze, je prístup spoločnosti k rodine. V čom? Protirodinná politika vznikla postupne v mene takzvanej detskej politiky, z ktorej sa stáva presadzovanie práv detí v konfrontácii s rodinou. To je feministická agenda. Napríklad prvý dohovor o právach detí je z roku 1924, ale v roku 1989, keď sme ho ako Československo prijali, bol radikálne upravený. Po starších nárokových a ochranných právach – napríklad právo na ochranu pred zločinom – ktoré má dieťaťu zabezpečovať najbližšie okolie, vznikli participačné práva ako právo na slobodný názor, náboženskú slobodu, právo na informácie. Tie sa často interpretujú v konfrontácii s rodinou, ako akési práva proti rodine. V Rakúsku sa diskutovalo o tom, či krst dieťaťa neporušuje jeho právo na náboženskú slobodu, v Amerike sa vedú spory o tom, či nie je porušením práv dieťaťa, keď sa v školských počítačoch nastavujú filtre proti násiliu a pornografii. V EÚ rôzne nevládne organizácie, napríklad ženské skupiny, žiadajúce o príspevky z fondov EÚ, musela zastrešovať Európska ženská loby, čo je propotratová, radikálna feministická organizácia. Čo chápete ako prorodinnú politiku? Existujú dve línie – podpora väčšej autonómie rodiny cez daňový systém, alebo ingerencia štátu cez rodinné prídavky, ktoré však vedú k defektným prejavom. Nie je jedno, či rodina získa 500 korún ako sociálnu dávku, alebo ako daňovú úľavu? Nie. Musíme si rozmyslieť, čo chceme – či to, aby si rodina väčšinu toho, čo zarobí, ponechala, alebo kontrolu toho, kto si čo zaslúži. Ak si myslíme, že rodina je sociálny problém, tak to riešme prídavkami a ich kontrolou. Ak si myslíme, že rodina nie je sociálny problém, ale, naopak, riešenie sociálnych problémov a len defektné rodiny sú sociálnym problémom, potom nastavme daňovú politiku tak, aby sa posilnila sloboda rodiny, ktorá sa nebude nikomu o nič prosiť. Rodina je totiž podnik s vlastnou réžiou. Je absurdné, že zamestnávateľ, ktorý poskytuje zamestnancom vzdelávanie, si to odpočítava ako náklady z daní, no rodič, ktorý platí svojmu dieťaťu vzdelanie navyše, musí žiadať štát o sociálnu výpomoc. Daňová cesta je oveľa zdravšia aj lacnejšia. U nás sa uvažuje nad zákonom o rodinnej politike. Je potrebný? Áno. V posledných rokoch sa zmenšuje to, čo sa chápe ako samozrejmé a zväčšuje sa oblasť spochybňovania. Keby vám pred 20 rokmi niekto povedal, že manželstvo je zväzok muža a ženy, bolo by to úsmevné, pretože išlo o samozrejmosť. Dnes to už nie je na smiech. Legislatíva musí vyjsť z tejto situácie a najskôr zabezpečiť samotný pojem rodiny. Mimochodom, pojem rodiny práve predefinoval Európsky parlament, ktorý požaduje právo homosexuálov na sobáš a adopciu detí, čo sa chápe ako pokračovanie boja proti ich diskriminácii… Ale aká diskriminácia? Veď zákon pozná definíciu blízkej osoby. Keď chce môj manžel na pošte vyzdvihnúť za mňa poštu, potrebuje k tomu splnomocnenie. Rovnaký princíp by platil, aj keby som žila s nejakou spolubývajúcou. Takisto sa uvádza, že homosexuálni partneri nemôžu byť informovaní o zdravotnom stave svojho druha. Za socializmu som pracovala v zdravotníctve a viem, že pacient si môže ako blízku osobu, ktorá má právo na informácie o jeho zdravotnom stave, určiť kohokoľvek, aj suseda. Argumentuje sa napríklad vysporiadaním majetkových vzťahov… To sa predsa rieši normálnym závetom. Protiargument znie, že kým manželia majú na to právo z titulu svojho zväzku, homosexuáli musia uzatvárať individuálne zmluvy. A sme pri kľúčovej otázke – prečo má mať manželstvo právne privilégiá? No predsa preto, že je prostredím, kde sa spoločnosť reprodukuje. U manželstva sa z definície predpokladá, že muž a žena majú či budú mať deti. Tie opatrenia zaisťujú, aby majetok, ktorý ľudia vytvorili, sa v rodine odovzdával, pretože ľudia do toho investovali. Privilégiá sa teda viažu na deti. V homosexuálnom partnerstve z jeho podstaty nijaké deti nevznikajú. Určujeme hodnotu nejakej normy podľa hlavného dosahu alebo podľa výnimiek? Ak sa aj žena, ktorá žije sama s dieťaťom, vyhlási za homosexuálku a má nejakú partnerku, nič to nemení na tom, že deti vznikajú zo spojenia muža a ženy. Spoločnosť si teda chráni prostredie, v ktorom sa sama reprodukuje. I keď mnohí, aj vám blízki ľudia hovoria o kríze rodiny a spoločnosti, vy ste optimistická. Prečo? Po roku 1989 ma vždy fascinovala jedna vec – napriek štyridsiatim rokom komunizmu sa tu zrazu zjavila nová generácia mladých, schopných, zodpovedných ľudí, ktorí chcú študovať, pracovať, vidieť svet a majú mnoho plánov. To sú hodnoty, ktoré nemohli získať v komunistickej škole. Oni sa za strašnú cenu uchovávali v rodinách. Napríklad Rusko, kde komunizmus trval dlhšie, má s mladou generáciou veľké problémy. U nás nestretnete toľko zhýčkaných nevychovancov ako trebárs v Nemecku. My máme veľmi veľa zodpovedných ľudí, na ktorých by mala spoločnosť stavať, lebo ju niekam v čase postrkujú, a nie na ľuďoch, ktorí trucovito dupotajú po zemi a robia si, čo chcú.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Aktuální publikace

Newsletter

Chcete být pravidelně informováni o akcích Občanského institutu?