KAPITALIZMUS A SOCIALIZMUS

1.12.1991
Roman Joch

Podľa knihy Peter Berger: “Capitalism and Socialism: Empirical Facts and Ethical Assessment”, in “Capitalism and Socialism, A Theological Inquiry”, edited by Michael Novak, The American Enterprise Institute for Public Policy Research,
spracoval Roman Joch.

I. EMPIRICKÉ FAKTY

Predovšetkým je nutné podať definíciu týchto termínov. Čistý kapitalistický systém nech je ten, v ktorom je dostupný tovar v spoločnosti rozdelovaný výlučne prostriedkami trhového mechanizmu. Socialistický systém bude ten, v ktorom je ten istý tovar rozdelovaný systémom politických prídelov (tj. určitá centrálna politická autorita prideluje materiálne statky).
V súčasnom svete (pod takým môžeme rozumieť svet od konca 2. svetovej vojny) nie je čistý trhový systém. Nie je ani systém, ba ani v najradikálnejších socialistických obdobiach a krajinách, úplne politického pridelovania. Empirická skutočnosť je odlišná od týchto dvoch konštrukcií. Ak povieme, že USA sú kapitalistická spoločnosť a ZSSR či Čína socialistická, znamená to, že sú blízko k naším definíciám, lebo napr. v USA má politické pridelovanie veľký význam. Ešte markantnejšie je to v prípade Švédska.
Faktom je, že intelektuálne elity Západu vždy boli protikapitalistické. Voči kapitalizmu mali vo všeobecnosti šesť výhrad, ktoré naopak nemali proti socializmu. Príčinou bolo porovnávanie existujúcej kapitalistickej spoločnosti a ideálnej socialistickej. To je intelektuálne neprípustné. Ideál je možné porovnať iba s ideálom. A existujúci kapitalizmus je nutné porovnávať s reálnym socializmom.

1. Nerovnosť v kapitalizme

V intelektuálnych diskusiách na Západe sa voči kapitalizmu vznášala najvážnejšia námietka, že je systémom vytvárajúcim nerovnosť. Opačne – socializmus mal byť egalitársky. I tí najväčší kritici kapitalizmu však uznávajú jeho značnú produktivitu a kapacitu vytvárať bohatstvo (napr. Marx). Medzi rokmi 1940 a 1950 vzrástol reálny príjem nekvalifikovaných robotníkov o 176%, o 172% kvalifikovaných, o 111% “bielych límčekov” a o 95% vlastníkov a manažérov. Celkove sa zisťuje enormný nárast štandardu životnej úrovne všetkých vrstiev populácie v západnej spoločnosti. Nie je preto prekvapujúce, že kritici kapitalizmu nenastolujú otázku chudoby, ale rovnosti. Skutočne, ak sa reálna spoločnosť porovná s egalitárskym ideálom, vyzerá hrozne. Ale keď sa porovná s vlastnou minulosťou, tak pokrok je pozoruhodný.
Štatistiky o rozdelovaní dôchodku v socialistických krajinách o úrovni tých vyššie postavených “taktne” mlčali. Teraz už vieme, že reálna socialistická spoločnosť nedosiahla väčšiu rovnosť ako existujúca kapitalistická (skôr naopak), navyše nárast štandardu životnej úrovne bol o mnoho, o mnoho nižší.

2. Vykorisťovanie tretieho světa

Námietka znie, že kapitalistické bohatstvo je založené na vykorisťovaní tretieho sveta a že socializmus je oslobodením od takého vykorisťovania. To, že kapitalistické sily Západu v minulosti vykorisťovali krajiny dnes nazývané tretí svet, je iste pravda. V súčasnosti je tvrdenie, že bohatstvo Západu je založené na chudobe rozvojových krajín, veľmi pochybné. Skôr je pravdou, že keby dnes väčšina krajín tretieho sveta zmizla, znamenalo by to pre Západ malú zmenu. Tiež sa zdá byť pochybné, že socializmus by skončil vykorisťovanie. Za súčasných podmienok nie je ľahké pre chudobné krajiny sa zaradiť medzi bohaté (hoci to nie je nemožné). Ale nemá to žiadny vzťah k tomu, či sú bohaté krajiny kapitalistické, alebo socialistické (zaujímavý by bol vzťah Kambodže a Vietnamu, alebo Angoly a Kuby). Socializmus nie je nevyhnutným riešením problémov chudoby a vykorisťovania.

3. Medzinárodný útlak a oslobodenie

Námietka je, že kapitalizmus je spojený so systémom medzinárodného útlaku a naopak, socializmus je spojený s hnutiami oslobodenia od tohoto útlaku. Nie je možné tvrdiť, že mnohé režimy útlaku v rozvojovom svete neboli kapitalistické. Žitím pod útlakom môžeme rozumieť žiť v spoločnosti, kde polícia bežne mučí odporcov a kde ľudia zomierajú od hladu. Takými kapitalistickými krajinami s používaním mučenia boli napr. Chile, Uruguay a iné v Latinskej Amerike. Ale takou je aj Kuba. Za posledných desať rokov všetky tieto režimy boli odstránené v kapitalistických krajinách. Ten na Kube je stále. Čo sa týka umierania od hladu, príkladom je komunistická Etiópia. Keď sa pozeráme na svetovú mapu ľudského utrpenia, vonkoncom nenachádzame podporu pre identifikáciu kapitalizmu s útlakom.

4. Domáci útlak

Námietka je, že kapitalizmus, na rozdiel od socializmu, podporuje domáci útlak, pod ktorým sa rozumie niečo spojené s politickými právami či s rasizmom. Západ (najmä USA) zažil revolúciu vo vzťahu k rasovej otázke. Tá najviacej zmenila americký Juh. Rasový útlak je už nepredstaviteľný. Podobný proces práve prebieha v JAR. Prístup k rasovým a etnickým skupinám v Číne, Ceausescovom Rumunsku a inde je nepredstaviteľný na Západe. Pokiaľ ide o politické práva, námietka je paradoxná, kapitalistické krajiny jednoznačne vedú v ich dodržiavaní v pomere k socialistickým.

5. Materializmus

O kapitalizme sa predpokladá, že posilňuje materialistické hodnoty, zatiaľ čo socializmus má podporovať v ľuďoch menej materialistické inštinkty. Je iróniou, že marxizmus sa sám chápe ako materialistická filozofia. Okrem toho niet dôvod predpokladať, že kapitalistická spoločnosť je viac materialistická. Používa sa argument, že kapitalizmus ničí životné prostredie a prírodu, lebo ľuďom ide o materiálne zisky. Jediné krajiny so silným ochranárskym hnutím sú kapitalistické. A to, ako sa v socialistických krajinách devastovalo životné prostredie, vieme dobre z vlastnej skúsenosti. Čo sa týka konzumentnej spoločnosti, neexistuje pospolitosť, v ktorej by ľudia nemali záujem o zisk. A rôzne asociácie, záujmové spoločnosti a skupiny s idealistickými hodnotami a cieľmi sú viac charakteristické pre západnú spoločnosť ako pre krajiny reálneho socializmu, kde nie sú povolené.

6. Odcudzenosť a solidarita

Posledná námietka je, že kapitalizmus podporuje individualizmus a konkurenčnosť a teda i pocit odcudzenosti. Naopak, socializmus podporuje pocit spolupatričnosti a kolektívnej solidarity. Toto je jediný dobrý postreh o kapitalizme z týchto šiestich. Hodnoty individualizmu a konkurenčnosti sú historicky i v súčasnosti spojené s kapitalistickou ekonómiou a systémom. A socializmus vznikol ako protest proti ním, ako odmietnutie individualizmu a konkurenčnosti. I solidarita a pocit spolupatričnosti sa v krajinách reálneho socializmu objavili. Je to však solidarita a spolupatričnosť nie za systém, ale proti nemu a proti jeho vládcom. Skutočne, socializmus ľudí zjednoťuje. Proti sebe samému.

II. ETICKÉ HODNOTENIE

Empirické fakty o súčasnom svete nám naznačujú, že kapitalistická spoločnosť, v histórii i v súčasnosti, nemôže byť objektívne považovaná za zlú. Antikapitalistická orientácia a fascinácia socialistickou mystikou (ktorej realizácia je, bez výnimky, otrasná) kultúrno-intelektuálnej elity Západu si vyžaduje vysvetlenie. Sú dva dôvody tohoto fenoménu.
Prvý dôvod súvisí so zložitosťou procesu modernizácie. Modernizácia priniesla deštrukciu toho druhu komunity, v ktorom ľudia žili väčšinu histórie. A socialistická vízia je víziou tejto zničenej komunity. Určite je možné s tým sympatizovať, no nanešťastie súčasnom svete je takáto vízia nerealizovateľná. Fundamentálnym rozporom socializmu je to, že každý praktický pokus realizovať svoju víziu solidarity vyústil do odcudzenia a vzájomného znepriatelenia ešte väčšieho, ako bolo to, proti ktorému prvotne protestoval.
Druhý dôvod, prečo socialistická vízia priťahovala kultúrno-intelektuálne elity Západu, je ich záujem (self-interest) v plnom zmysle slova. Určitým fenoménom postindustriálnej spoločnosti je, že čoraz menej ľudí je zamestnaných výrobou a rozdelovaním vecí, tovaru, a čoraz viac ľudí sa zaoberá výrobou a distribúciou symbolov, tj. sú v “priemysle znalostí” (knowledge industry). Týchto intelektuálov (snáď je možné ich nazvať “trieda”) nachádzame v inštitúciách, ktoré majú na starosť “Belehrung, Beplanung, Betreuung” – učenie iných ľudí, ako majú žiť, plánovanie celej spoločnosti v jej pohybe do budúcna a celkovo starosť o životy ľudí. Príkladom môže byť životné prostredie. Táto trieda (knowledge class) má záujem na tvrdení, že ovzdušie je znečistené, má záujem na vytvorení inštitúcie regulujúcej znečistenie ovzdušia. Úrad na ochranu životného prostredia je príkladom inštitúcie poskytujúcej tejto triede moc a privilégiá. Obdobne má nová trieda záujem vo vykreslovaní západnej spoločnosti ako veľmi zlej, lebo potom každý projekt reformy súčasného stavu spoločnosti prináša vzrast moci tejto triedy.
Ak sa pozrieme na vzťah kapitalizmu k liberálnej demokracii, tak zo štatistík vieme, že existujú krajiny s voľbami, uznaním opozičných strán, nenásilným odovzdávaním moci, a s inštitucionálnymi garanciami ľudských práv a slobôd. Neexistuje na svete ani jedna krajina, ktorá by to mala a pritom nebola kapitalistická. V kapitalistickom svete je množstvo krajín nedemokratických, ale žiadna demokratická krajina nie je mimo kapitalistického systému. Inými slovami, medzi socialistickými krajinami nie je a ani nikdy nebola žiadna demokratická, s uznávaním ľudských práv a slobôd. Je preto fascinujúce zaujatie západných intelektuálov krajinami ako Angola, Nikaragua a ďalšími. Pozoruhodné je i dávanie do protikladu demokracie s diktatúrou, ako keby všetky diktatúry boli rovnaké. A nie sú. Je rozdiel medzi totalitárskym a autoritatívnym režimom, hoci oba sú diktatúrami (rozdiel objasnila Hannah Arendt). Autoritatívny je režim, ktorý nepovoľuje politickú opozíciu (Južná Korea, Španielsko za Franca …). Nechá ľudí na pokoji, ak sa nestarajú o politiku. Ak sú v opozícii, môžu byť väznení, i mučení, ale ak sú ticho, majú pokoj. No totalitárny režim nielenže nepovoľuje opozíciu, ale navyše kontroluje každú inštitúciu v spoločnosti, rodinu, vzdelanie, náboženstvo (nacistické Nemecko). Tu nestačí byť ticho, nestačí nebyť v opozícii. Každý sa musí organizovať, aktivizovať v strane. Všetko musí byť mobilizované centrálnou politickou autoritou.
Fenomén totalitarizmu je nový, je záležitosťou tohoto storočia, žiadny taký režim v minulosti nikdy nebol. V súčasnom svete boli všetky totalitárske režimy socialistické. Žiadny nie kapitalistický. Mnoho autoritatívnych režimov bolo v kapitalistickej spoločnosti, ale ani jeden totalitárny. Porovnajme Kubu dnes a Uruguay pred desiatimi rokmi, porovnajme dnešný Vietnam s bývalým juhovietnamským režimom, porovnajme Severnú Kóreu s Južnou, alebo Čínu s Tajwanom. Zaradiť ich všetky pod hlavičku “diktatúry” je bláznivé. Porovnávanie ľudských práv v Severnej Kórei a v Južnej je ako porovnávať Džingischánovu ríšu so Švajčiarskom. Toto štatistické porovnanie a zistenie, že kapitalizmus je na tom lepšie i keď ide o “diktatúry”, nie je náhodné. Socializmus nutne znamená spoločnosť, v ktorej je politické pridelovanie bohatstva. Teda nutne to znamená posilnenie moci vlády. A tak všemocná realita štátu sa stane ešte všemocnejšou. A domnienka, že táto enormná moc v socializme bude vždy použitá neškodne, nie je realistická. Režim, ktorý by bol “normálne” autoritatívny, má úžasnú tendenciu sa premeniť v totalitárny. Keď človek spozná ideály mnohých západných intelektuálov, má pocit, že číta správu z psychiatrickej liečebne.

Příspěvků : 4 - KAPITALIZMUS A SOCIALIZMUS

  1. Fero : 5.6.2009 v 7.14

    Jasne… Karol Marx pochadzal z bohatej rodiny a tak sa mu v pohodli domova a s plnym bruchom dobre pisali nezmysly, ktore su uznavane nie na Zapade, ale akurat tak vo Venezuele, ci na Kube…
    Kaktus je chudak, ktory sa bezcielne prebija zivotom a vini z toho neludsky kapitalizmus…

  2. Šaris : 27.9.2005 v 20.48

    V kontextu tohoto článku by mne opravdu zajímalo, zda důvodem přesunu pana Semína do vlastního institutu byla neshoda s dalšími lidmi, jako s p. Jochem, atd. právě na otázky jaké klade tento článek. Na stránkách Semínova institutu jsou články, které jednoznačně říkají, že socialismus a kapitalismus jsou oba stejně špatné a jediným východiskem je katolická sociální nauka. Takže to vypadá, že ač oba velice konzervativní katolíci, přeci jen pan Joch víc konzervativec, a pak Semín víc katolík.
    Což je vidět i z dalších článků, přiznávám, že musí být problém podvojného myšlení jedním dechem psát, že protestanti jsou kacíři a jak se vrátit s RKC před II.Vatikán, a zároveň se dokázat jedním dechem zašťiťovat názory amerických evangelikálů. Nu i američtí evangelikálové souhlasí s tím, že ekumena je omyl, a zdárně jejich vyslanci odvádějí RKC v Latinské Americe ovečky. Mohl bych poznamenat, zaveďe-li se znovu tridentská bohuslužba a do roku 2030 je Latinská Amerika protestanská, místo toho ale poznamenám něco jiného.

    Protože pan Semín na svých stránkách diskuze nevede, rád bych jej upozornil, chce-li být považován za katolíka, na následující. V koncilu je přítomen Kristus, pokud pan Semín zpochybňuje koncil, zpochybňuje Krista. Následky si může přečíst v Bibli sám, pokud je nezná a pokud tak rád mluví o Dnech Hněvu. Pozor na to, začnete s II Vatikánem a možná skončíte v Nikaji na Ariově místě.. Odvolání na tradici platí jen pokud se týká věčných dogmat , jinak je použití argumentu tradice proti koncilu stejně absurdní, jako argumentací tradicí obřízky proti moci kříže, jak píše sv. Pavel.
    Něco říkal Pius XI. na základě tradice I.Vatikánu, protože tehdy promluvil Duch Svatý, a něco jiného Jan Pavel II na základě II.Vatikánu, protože tehdy opět promluvil Duch Svatý. Neví pan Semín snad, že lineární pojetí dějin, které nejsou ani v strnulé nehybnosti ani v opakovaných cyklech je základním pojetím judaismu i křesťanství? Sám sebe vyvrací, hlásá potřebu poslušnosti, a sám je neposlušný, žádá potřebu jednoty, a sám ji drolí, označuje za kacíře jiné a sám se kacířem stává. Pro třísku v oku svého bratra nevidí břevno v oku svém. A myslím, že je potřeba, aby mu to jiní řekli.

  3. Jaro : 24.9.2005 v 12.08

    Karl Marx uznávaný aj an Západe napísal veľa pravdivých diel teória nedhodnoty je skutočná.Tiež predpovedal koncentráciu kapitálu v rukách jednotlivcov.Veľké firmy kúpia malé tak potom aké rovnocenné súperenie.Charakteristikou je aj napádanie iných krajín vojenskou cestou tam kde je to prospešné.Jednú vec mal Marx pravdu kapitalizmus padne ,vystrieda ho socializmus ale na celom svete najpr však musí kapitalizmus prísť do svojej záverečnej fázy a dozrieť.Ale už nesmie byť potlačovaný názor jednotlivca či zákaz viery a súperenie sa premení na spoluprácu

  4. Jaro : 22.9.2005 v 16.39

    Dobre pán autor ale kde su drogy,ktoré úpriniesol kapitralizmus.Chudobné deti na periférii veľkomiest,väčšia miera rozvodov.Koncentrácia kapitálu ..jedna fierma kupi druhú,organizovaný zločín Hegemónia Ameriky ?Jedna vec je pravdivá a v tom set sa sekli v kapitalizme neexistuje majetková rovnosť a je tam vykorisťovanie!!!!!!!!

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Aktuální publikace

Newsletter

Chcete být pravidelně informováni o akcích Občanského institutu?